Maroško a jeho príbeh
Keď som mal 14 rokov, bol mi diagnostikovaný synoviálny sarkóm, ktorý sa navonok prejavoval iba ako viditeľná hrčka. Nachádzal sa v zákolennej jamke a napriek tomu, že mi nespôsoboval bolesť, zapríčinil veľa iných nepríjemností.
Absolvoval som mnoho vyšetrení a pokus o vyoperovanie nádoru, no choroba sa vrátila a bolo nutné radikálnejšie riešenie. Nohu mi amputovali nad kolenom, aby sa zamedzilo šíreniu. Nejaký čas som takto fungoval, nosil som protézu, chodil som do školy a von s kamarátmi.
Po nie veľmi dlhom čase lekári skonštatovali recidívu – choroba sa mi opäť vrátila. Lekári sa rozhodli pre exartikuláciu – vybrali mi celý zvyšok stehennej kosti aj s kĺbom. Táto operácia bola našťastie poslednou, ktorú som absolvoval v súvislosti s touto chorobou. Medzitým som samozrejme dostával aj nemalé dávky chemoterapie, aby sa zabránilo šíreniu chorobe, to však nebolo veľmi účinné.
Obdobie medzi rokmi 2002 a 2005 som takýmto spôsobom, s občasnými prestávkami, strávil v nemocnici. Napriek tomu, že som obzvlášť v škole dosť veľa vymeškal, tak mi nerobilo problém dokončiť základnú a ani strednú školu. Vždy som patril medzi dobrých žiakov, a tak som pokračoval v štúdiu aj na vysokej škole. Podarilo sa mi dokončiť inžiniersky stupeň v odbore aplikovanej informatiky a automatizácie v priemysle. Univerzitné obdobie ma dosť psychicky vyčerpalo, a tak som si po škole doprial odpočinok. Prácu som si začal hľadať až zhruba o rok neskôr, no moje snahy boli neúspešné. Môj bežný deň vyzeral tak, že som väčšinu z neho presedel pred počítačom, chýbal mi pohyb. Vždy som mal rád šport, telesná výchova bola mojím obľúbených predmetom, rád som hrával basketbal, dodnes som jeho veľkým fanúšikom.
V roku 2007 som sa dostal k stolnému futbalu, ktorý som neskôr začal hrať aj súťažne. Venujem sa mu dodnes, organizujem turnaje v mojom rodnom meste, no tento šport nestačil napĺňať moje potreby. Začiatkom roku 2016 som sa dostal ku crossfitu, TRX a joge. Od tohto momentu sa začali u mňa diať zázraky.
Hneď po prvej hodine cvičenia nastala vo mne explózia endorfínov, ktorá spôsobila pocity, aké som nikdy nezažil. Začal som cvičiť pravidelne, mal som šťastie na skvelého trénera, ktorý mi vo všetkom pomohol a poradil mi, aké cviky robiť. Kondička rástla a skvelý pocit po tréningu ostával vždy. Kamarát mi potom povedal, že by som sa mal zúčastniť terénneho prekážkového behu Spartan race. Spočiatku som ho nebral vážne, pretože som si nevedel predstaviť, že by som na nejakú takú súťaž mohol ísť, no časom sa mi tento nápad začal pozdávať a nakoniec som sa odhodlal, že sa zúčastním týchto pretekov. Nepotreboval som si nič dokazovať, vedel som, že ma nečaká nič ľahké, chcel som iba dokončiť pretek, no úspech, aký som mal, by mi ani vo sne nenapadol.
Podporu som cítil zo všetkých strán, čo ma nesmierne tešilo. Mal som skvelého spoločníka, ktorý mi pomáhal na trati a diváci ma povzbudzovali a tlieskali mi zakaždým keď ma zbadali. Takýmto stredobodom pozornosti som nebol nikdy. Nielen, že som pretek dokončil, ale navyše som predbehol ďalších dvadsiatich pretekárov. Od toho momentu bol o moju osobu stále väčší záujem. Ľudia sa ma pýtajú, ako som to dokázal, kde som nabral toľkú silu v sebe, a kde sa vo mne berie odvaha.
Ja pritom len robím to, čo mám rád, čo ma baví a čo ma napĺňa. Som nesmierne rád, že okolo seba mám ľudí, ktorí ma podporujú a mám v nich istotu, že sa na nich môžem spoľahnúť. Šport nie je len moje hobby, ale stal sa súčasťou môjho života, je to silná motivácia, ktorá posúva človeka v ťažkých chvíľach. Svoj čas som začal venovať aj spoločnosti Human Health Institute – Inštitút pre ľudské zdravie, ktorá sa zameriava na takých ľudí, ako som ja a podporuje ich. Takto im môžem ukázať, že sa dá napredovať v športe alebo v hociktorej inej oblasti života, že hendikep už ďalej nemusí byť prekážkou, či výhovorkou.
Mojím cieľom je ukázať ľudom moje motto, ktorým je presvedčenie, že za každých okolností víťazím a nikdy neprehrávam,
ďakujem Maroš.