Medzinárodný pouličný beh Komárom Komárno 2018

Beh Komárno-Komárom

Uplynulú nedeľu (22. apríla) som sa zúčastnil svojho prvého pouličného behu Komárno-Komárom, ktorý sa organizuje tradične každý rok v rámci Komárňanských dní. Tohto behu som sa chcel zúčastniť už aj minulý rok, ale na poslednú chvíľu som z toho vycúval, a tak som si povedal, že tento rok si to vynahradím.

Pôvodne som sa chcel zúčastniť 10km dlhej trate, no nakoniec som si povedal, že aj niečo vyše 5km mi bude stačiť, keďže o necelý týždeň nato ma mali čakať moje prvé preteky Spartan Race v tejto sezóne. Tento beh som bral ako prípravu, tréning na Spartan. Ďalšou podstatnou vecou bolo, že sme sa s trénermi z Black CrossGym-u dohodli, že by sme našou účasťou, pod heslom „run to save lives“, radi dostali do povedomia ľudí našu snahu o pomoc pre onkologicky chorú mladú mamičku Anet a iných, ktorých postihol rovnaký osud.

Tento rok sa bežalo z maďarského Komáromu až pred športovú halu v slovenskom Komárne. Mal som mierne obavy z toho, aby som organizátorov príliš nebrzdil mojim neskorým príchodom do cieľa. Od štartového výstrelu som však držal celkom slušné tempo s davom a bol som prekvapený, keď som hádam prvý kilometer videl pred sebou moje kamarátky Annu a Beu, a takmer vôbec sa mi nevzďaľovali. Potom som trošku spomalil, aby si moje svaly trochu oddýchli, no stále to bolo tempo minimálne rýchlej chôdze. Niektorí pretekári učinili rovnako a postupovali ďalej len chôdzou. Vtedy som ich predbehol. Uvedomil som si, že možnože predsa len nie som na tom až tak zle a moje obavy, že prídem do cieľa posledný, boli asi zbytočné. Nesmel som však poľaviť v tempe. Vravel som si v duchu, že čím menej budem zastavovať, tým skôr to budem mať za sebou, veď je to len 5km, ktoré hravo zvládnem. Zastavil som sa len pri občerstvovacích staniciach s vodou, ktorá mi padla celkom vhod. Od hlavnej ulice, ktorá vedie na hraničný most, sa zvyšoval počet divákov stojacich pri trati, ktorí povzbudzovali každého pretekára. Bolo opäť skvelé počuť skandovanie, ktoré dokáže dodať pretekárovi mnoho energie. Tak isto to bolo aj u mňa, keď som začul svoje meno, alebo keď som zazrel nejakú známu tvár v dave, tak ma to vzpružilo a zrýchlil som. Trápila ma iba jedna vec. Zhruba od polovice pretekov som si bol takmer istý, že budem mať pľuzgier na chodidle, pretože som cítil, ako sa mi noha veľmi šúcha v topánke. Keď ostával už iba asi 1km do konca, tak vtedy ma tento predpokladaný pľuzgier začal dosť bolieť. Spomalil som iba minimálne a iba na chvíľku. Povedal som si, že nechcem už spomaľovať a dobojujem to v tomto tempe. Posledných pár zákrut a cieľová rovinka. Tesne pred cieľom sme spravili ešte 5 angličákov, a za búrlivého potlesku sme vošli do cieľa. Je skvelý pocit prichádzať do cieľa, keď aj moderátorka podujatia komentuje dianie v cieľovej rovinke a kričí vaše meno.

Do krku mi zavesili peknú medailu a svoj prvý oficiálny beh (nie prekážkový) som mal za sebou.

Prvý beh mám za sebou a zistil som, že je veľký rozdiel bežať na asfalte a v teréne. Na asfalte mi to ide síce rýchlejšie, ale zato moje chodidlo viac trpelo. Ešte v živote som nemal taký pľuzgier, ako mám teraz na nohe a ja len dúfam, že aspoň bolesť ustúpi a budem vedieť nastúpiť na svoje prvé tohtosezónne preteky Spartan Race, ktoré ma čakajú už o pár dní v Kutnej Hore. Nejedná sa však o žiadne smrteľné zranenie, takže nariekanie v tomto prípade nie je na mieste a idem sa tam popasovať o čo najlepší výsledok.

Chcel by som sa poďakovať celému Black CrossGym-u, trénerom, ale aj ostatným cvičiacim za sprievod počas pretekov a vôbec za účasť na pretekoch, rodine a všetkým ľudom, divákom, ktorí podporovali nielen mňa, ale aj všetkých pretekárov.

Boli ste skvelí.