Maroško a Beast
21_Spartan_Race_Beast_Eplény
Svoju tretiu desiatku pretekov Spartan Race som začal u našich južných susedov v lyžiarskom stredisku Eplény, kde som si struhol najdlhšiu základnú trať, Beast (20+km, 30+prekážok).
Tešil som sa na tieto preteky, pretože počas tejto dlhej túry si zvyknem do sýtosti vychutnať okolitú prírodu a nabrať novú energiu. Tu fyzickú energiu som strácal pomerne rýchlo, ale nebolo to nič prekvapujúce. Technická trať sa mi dosť páčila, bola pestrá a podľa môjho názoru veľmi náročná, avšak takáto aj mala byť, veď sa jednalo o Beast. Spestrenie sa konalo hneď na štarte, keď sme začínali už s vrecami na chrbte, našťastie sandbag carry nebol taký dlhý a diváci mohli vidieť ako som ho zvládol do 10 minút, za čo ma ocenili potleskom a hlasným skandovaním. Ja som im ako prejav vďaky poslal všetkým jednu veľkú pusu. Hneď od prvých metroch sa mohla míňať energia na jedno strmé, dlhé stúpanie. Po 4. km, pri naskakovaní na cargo sieť, ma chytil masívny kŕč do lýtka a pripomenul mi tak moje úplne prvé preteky. V bolestiach som sa na pár minút zvalil na zem, pribehol ku mne dobrovoľník, ktorý mi pomáhal naťahovať lýtko a neznáma pretekárka mi ponúkla Aspirín, ktorý som vďačne prijal. Na nasledujúce prekážky som musel naskakovať opatrne, aby sa kŕč neopakoval, našťastie som to zvládol bez ďalších nepríjemností. V strednej pasáži sa mi išlo trošku ťažšie, pretože na mňa doľahla únava a bolesť v ramenách a v dlaniach sa stupňovala, často som zastavoval na pár sekúnd aby som si trošku oddýchol, no stratil som z tempa a tak sa m pobyt na trati predlžoval. Posledná tretina trate bola opäť náročnejšia, síl už neostávalo veľa, ale mali sme aspoň dvakrát osvieženie v jazere, angličákoval som opäť na Z-stene a oštepe, na Herkulovej kladke mi lano spálilo prsty a na poslednom stúpaní sa mi minula voda. Celkom som sa nemohol dočkať kedy už uvidím cieľovú rovinku a veľmi som sa tešil do sprchy, a že si niečo dám pod zub.
Môj plán bol absolvovať tieto preteky do 9 hodín, podarilo sa mi to za 8:43:17, takže som s výkonom spokojný. Teší ma aj fakt, že som nemal nejakú výraznú krízu, ktorá by ma zbrzdila. Na krízu vlastne ani nebol čas a priestor, pretože takmer nonstop ma povzbudzovali pretekári alebo diváci.
Spomeniem „moje“ tri dievčatá zo Slovinska ktoré ma sprevádzali hlavne v prvej polovici, s nimi ubiehal čas celkom rýchlo, zaujímavé stretnutie bolo aj s pretekármi z Izraela prípadne Talianska. No radosť mi spravili naozaj všetci, nasával som atmosféru pretekov a do sýtosti som si ich užil.
Moje najbližšie preteky by mali byť mojím výkonnostným vrcholom v tomto roku, pretože sa chystám na valčianske kopce na trifecta weekend. Verím, že s pevným zdravím a úžasnou podporou ľudí sa mi podarí splniť si cieľ.