Author Archive Erika Jung

Kompenzácia a efektívne využitie energie pri tréningoch a počas pretekov

Energiu, ako sme sa učili na hodinách fyziky, potrebujeme na to, aby sme vedeli konať prácu. Získavame ju z jedla. Nebudem sa tu hrať na žiadneho nutričného mága, všetci vieme, ktoré sú zdravé potraviny, a ktoré nie. Od vtedy, čo som sa stal Spartanom sa moja strava nijak zvláštne nezmenila, pretože som sa odjakživa stravoval pomerne zdravo. Samozrejme som sa zlepšil aj v tomto smere a stále mám čo zlepšovať.

Asi najdôležitejšou vecou zo všetkých je byť hydratovaný, či už počas tréningov alebo aj počas pretekov. Pri nedostatočnom zavodnení tela môžu hroziť závrate až kolaps. Pri mojom prvom zdolaní 100 burpees mi hučalo v ušiach ešte aspoň pol hodinu, kým som sa ako tak dal dokopy. Bolo to spôsobené, samozrejme, aj nedostatočnou kondíciou, ale myslím, že keby som sa lepšie postaral o pitný režim a prísun nejakých rýchlych cukrov, zvládol by som to lepšie. Rovnako tak, alebo ešte horšie som dopadol na svojich druhých pretekoch Spartan Race Sprint vo Vechci. Deň pred tým som zanedbal prísun tekutín a na trati som mal extrémne problémy, bolo mi veľmi zle.

Dnes už sa mi podobné situácie nestávajú. Jednak, moja kondička je niekde na inej úrovni, a keby som aj náhodou cítil pokles cukru, tak viem, že mám zvoľniť tempo, ono sa to zakrátko ustáli. Naučil som sa tieto situácie diagnostikovať celkom včas, preto si myslím, že hospodárim so svojou energiou na trati celkom efektívne. Ak sú preteky veľmi dlhé, tak neskôr, samozrejme, sily dochádzajú a ja siaham na dno svojich síl. Vtedy je často mojou jedinou emóciou hlad – veľmi sa teším do cieľa preto, aby som si dal niečo dobré. Vtedy siaham aj po „zakázaných“ jedlách, ako hamburger, kebab a podobných fastfoodových typoch.

Ja osobne nejdem na tréning alebo preteky bez toho, že by som niečo nedal do žalúdku, no aspoň dve hodiny pred výkonom. Na druhej strane sa nenapchám, aby som nezaťažil žalúdok príliš. Rovnako som sa poučil aj pri pretekoch, snažím sa piť veľa, a takisto si vyberám jedlá ktoré mi sedia. To je u každého individuálne, ja si najčastejšie večer pred pretekmi dávam nejaké mäso, najčastejšie s ryžou alebo zemiakmi a zeleninou. Ráno pred pretekmi väčšinou pečivo. Ja viem, pečivo nie je z výživového hľadiska nič moc, ale moje brucho je trošku citlivé na niektoré potraviny, preto mu musím dopriať to, pri čom neprotestuje.

Počas pretekov si už nezvyknem brať so sebou ani camel bag, zo začiatku to však bola nutnosť. Po nepríjemnej skúsenosti vo Vechci som si povedal, že bez camel bagu už ani krok. Mával som pri sebe 2 litre iontového nápoju, hroznový cukor, sušené mäso, soľné tabletky a niekedy aj magnéziové shoty. Organizátori Spartanu však popridávali na trať o minimálne jednu občerstvovaciu stanicu viac, ako bývalo zvykom, dokonca zabezpečili soľ a nejaké to sušené ovocie, tak takýto all inclusive mi stačí, aby som dôstojne došiel do cieľa. Navyše, ako som spomenul, moja kondícia a hospodárenie s energiou sa výrazne zlepšili, takže sa väčšinou spolieham už len na výdatné raňajky.

Preto som aj veľmi rád, že som v nedávnej minulosti objavil aj energetický nápoj, ktorý mi nezaťažuje žalúdok, po ktorom nemám na trati problémy. Samozrejme hovorím o Edgar Power Drink, ktorý mi nie len nezaťažuje žalúdok, ale naozaj cítim pri ňom aj prísun energie. Myslím si, že sa im podarilo namiešať tento energetický koktejl fakt dobre …. a tie baby od Edgaru, o tých ani nehovorím, tie sú tiež bombové.

Takže, aby som to zhrnul, treba stále veľa piť, zdravo a vyvážene sa stravovať a prísun energie bude tip top. A komu by nejaká energia pred pretekmi chýbala, tak to vyrieši Edgar. J

Som nesmrteľný! Trifecta Weekend Maroško

Pred pretekmi som si totiž vravel, že ak dokážem spraviť Trifecta Weekend vo Valči a neumriem, tak som nesmrteľný. Zdá sa, že sa mi to podarilo. Pre menej znalých: Trifecta Weekend je zdolanie troch základných obtiažností Spartan Race: Sprint (5+km, 20 prekážok), Super (13+km, 25+ prekážok) a Beast (20+km, 30+ prekážok) v priebehu jedného víkendu. V sobotu som bežal Beast, v nedeľu ráno Super a poobede Sprint.

Ide teda o veľmi náročné preteky, keďže niet času na poriadny oddych, navyše kopce vo Valčianskej doline majú prívlastok legendárne. Ja som vo Valči absolvoval svoj prvý Super v roku 2017 a odvtedy som sa tu neukázal, no spomínam na tie preteky s radosťou a pamätal som si, že sa mi tam bežalo dobre, vtedajší čas som mal 6:26:58. Tentokrát som sa musel pripraviť lepšie a celé leto som poctivo trénoval, zintenzívnil som tréningy, aby som vydržal väčšiu záťaž. Cítil som na sebe, že som v životnej forme a aj na tréningoch sa mi to odrážalo v číslach. Bol som pripravený čeliť svojej doterajšej najväčšej výzve, tešil som sa do Valče, no mal som aj patričný rešpekt, vedel som, že budem musieť byť sústredený po celý čas, lebo každá chyba, nepozornosť by sa mi mohla škaredo vypomstiť.

Maroš Kudlík Trifecta Weekend

Sobota:

Počasie nám vyšlo, nebola zima, no čo bolo dôležitejšie pre mňa, nepršalo, ale vedel som, že v tej oblasti sa to môže každú minútu meniť, resp. keď je vo festival aréne pekne, na kopcoch môže pršať alebo opačne. V sobotu bolo počasie našťastie celý deň (až na jedno naozaj slabé mrholenie) bezproblémové. Štartoval som o 8:30, čo je pre mňa veľmi skorá hodina, no cítil som sa celkom oddýchnutý a pripravený vyraziť. Necelú pol hodinku pred štartom som sa ešte zastavil na drink od Edgara, na ktorý som sa celkom spoliehal, že ma prebudí a tu si spravíme malý reklamný brejk.

Edgar power drink by som odporučil každému, kto ho ešte nevyskúšal. Ja osobne ho mám rád preto, lebo mi nezaťažuje žalúdok a ja ho mám teda naozaj citlivý, nemôžem konzumovať napr. gélové energetické prípravky, nesedia mi, s Edgarom som zatiaľ žiadne problémy nemal a vždy som z neho cítil príval energie.

Masáž ramien a rúk mi rozprúdila krv v cievach, čo mi veľmi pomohlo v úvodných metroch/kilometroch. Na tieto preteky som si stanovil limit 9 hodín, no dúfal som, že by to mohlo byť aj výrazne menej. Sám som nevedel akú taktiku mám zvoliť, či mám ísť hneď prvý deň naplno a usilovať sa skončiť, čo najskôr, aby som mal potom viac času na oddych na nasledujúci deň, alebo trošku natiahnuť čas s predpokladom že budem menej unavený no budem mať aj menej času na oddych. Zvolil som si niečo medzi tým. Snažil som sa neprepáliť úvod a zároveň ísť najplynulejšie, ako sa len dalo, aby som stačil s dychom. Všetko išlo hladko, od začiatku sa mi vybavovali spomienky na trať spred dvoch rokov a dokonca som si stíhal aj vychutnávať výhľady na okolie, kopce, dolinu, krásnu prírodu. Pretekári ma opäť povzbudzovali, vyjadrovali slová rešpektu, za čo som im nesmierne vďačný a jeden sa ma dokonca spýtal, že či robím aj nejaké motivačné prednášky. Tu využijem priestor na druhý reklamný brejk.

Maroš

Áno, robíme motivačné prednášky, takže keby niekto mal záujem, pokojne sa mi môže ozvať cez messenger, alebo objednať si ma cez hhi@hhi.institute mailovú adresu. Prednášky sú vhodné pre školy, firmy, organizácie atď. Rád prídem motivovať kohokoľvek, kdekoľvek.

Kdesi uprostred lesa zbrzdil všetkých pretekárov jeden strmý kopec, na ktorého vrchol sa nedalo dovidieť. Všetci liezli štvornožky a bolo počuť nadávky. Tu som mal našťastie pomocníkov, ktorí mi niesli barly alebo ma istili pred zošmyknutím. Neviem ani odhadom povedať, koľko mi trvalo vyliezť tento výdatný kopec, ale keď som bol hore, všimol som si, že ani odtiaľ nevidím na miesto, odkiaľ sme začali šplhať hore. Pokračoval som ďalej, na občerstvovačkách som poctivo dopĺňal tekutiny a soľ, aby som sa vyvaroval aj kŕčom. Neskôr som došiel k prvej prekážke, ktorá ma mohla odmeniť 30 angličákmi – hod oštepom. Keď sa blížim k tejto prekážke, stále si opakujem teóriu a sústredím sa, aby som všetky postupy dodržal. Myslím aj na chyby, ktorých som sa dopustil na predošlých pretekoch a snažím sa dačo zmeniť, viac sa sústrediť aj na smer a silu. Napriahol som, hodil a zasiahol som cieľ. Bežím ďalej so skvelým pocitom, že snáď sa ten oštep aj naučím možno hádzať. Nasledovali prekážky, ktoré osviežili, najprv dunk wall a krátko nato aj plávanie. Voda bola studená, ale nič čo by sa nedalo na tie dve minútky vydržať. Najviac ma zdržalo vedro so štrkom, ktoré bolo prvýkrát dopredu naplnené a uzavreté. Na moje nešťastie bolo príliš ťažké, aby som ho uniesol v rukách, ako som bol doteraz zvyknutý, a tak som sa musel uchýliť k inej taktike, ťahal som ho po zemi. Trvalo mi to strašne dlho, určite viac ako pol hodinu a bolo to veľmi vysiľujúce. Veľa energie som nechal aj pri plate dragu, či šplhu na lane a tak sa stalo, že som nemal dosť síl na vytiahnutie vreca na kladke, hoci som sa o to pokúšal až trikrát. Na tretíkrát som síce vrece vytiahol, ale nedokázal som ho pomali spustiť na zem, lano v ruke sa mi začalo šmýkať, a tak ako v maďarskom Eplényi, spálilo mi prst na pravej ruke. Vrece dopadlo z výšky na zem a ja som si išiel odskákať prvých 30 burpees. Vysilený som dokráčal k atlas carry a aj pri tejto prekážke sa mi zdalo, akoby betónová guľa nabrala na váhe. Oproti predchádzajúcim pretekom som s ňou mal výrazné problémy. Po pár minútach a úspešnom zdolaní prekážky som sa brodiac a plaziac v potoku pod ostnatým drôtom dostal až do festival arény, kde ma čakala ešte lezecká stena, ktorá bola samozrejme mokrá a zablatená. Na túto prekážku som zatiaľ asi nedozrel zošmykol som sa a išiel som si odskákať druhú dávku 30 burpees. Mal som pred sebou už len multirig zložený z kruhov a lán, no aj keď boli všetky úchopy trošku mokré, nerobilo mi problém zazvoniť. S výsledným časom 8:16:50 som bol spokojný, išiel som celkom rýchlo a ostal mi aj čas na oddych.

Nedeľa:

Po sobotnom Beaste som sa cítil asi najviac v pohode po všetkých doterajších Beastoch, možno aj preto, že som si nepripúšťal únavu, nemal som na ňu čas, vedel som, že minimálne rovnaký výkon musím podať znova. Vstávalo sa predsa len o čosi ťažšie a pred štartom som nemal toľko času na prípravu. Stihol som vypiť Edgar power drink no nerozcvičil som sa, a to vám, deti, poviem, nikdy nezabúdajte na rozcvičku. Rozbiehal som ťažko a zakrátko nastúpila aj bolesť v ramenách. Áno, ja keď bežím/chodím, zvyknú ma bolieť ramená. A keďže nám cez noc napršalo, trať bola rozmočená, blatistá a šmykľavá. Blato mi robilo najväčšie problémy, nevedel som postupovať tak rýchlo, ako som chcel a pripravovalo ma o veľa energie. Na jednom miernom stúpaní v lese, ktoré som deň pred tým vyšiel bez problémov, som sa doslova zasekol a nevedel som pohnúť ani barlami, ani nohou, lebo som cítil, že nemám pod sebou pevný bod. Ako zdolať takúto pasáž? No jedine po zadku a postupovať pomaly, ale isto. Bolo trochu frustrujúce pohybovať sa tak pomaly, no nezmohol som s tým nič. Kontroloval som si čas a priebežne som ho mal dobrý, potreboval som stihnúť štart nasledujúcej disciplíny – Sprint. Možno až okolo 10. kilometru sa bolesť v ramenách uvoľnila a išlo sa mi lepšie. Čím som sa ale blížil ku koncu, tým viac začal hrať čas proti mne. Nedal som oštep, na bucket carry som sa zdržal príliš dlho, na lane sa mi podarilo vyšplhať až na druhý pokus. K Herkulovej kladke som prišiel po predošlom dni trochu znechutene, spálená rana na prste štípala, a tak som sa len dotkol lana, mierne som nadvihol vrece, pustil som ho a išiel som si odskákať 30, aby som sa zbytočne nevysilil a nezdržiaval. Keď som robil posledných 30 pri lezeckej stene, počul som, že práve odštartovala vlna, v ktorej som mal byť aj ja. Rýchlo som dorobil angličáky, prešiel multirigom a došiel do cieľa s časom 7:01:11. Plán bol pod 6 hodín, no kvôli blatistým podmienkam mi to nevyšlo. Nevadí, výhovorky bokom. Natlačil som do seba jednu proteínovú tyčinku, spravil som rýchly pit stop ako v F1 a moji osobní pomocníci mi vymenili čelenku, časomieru a ponáhľal som sa dobehnúť poslednú vlnu.

Pred celým víkendom som si myslel, že Sprint bude možno najťažší aký zažijem, pretože budem mať za sebou jeden Beast a Super a myslel som si, že mi neostane energia nazvyš.  Vyštartoval som však tak rezko, až som bol sám prekvapený, ako dobre vládzem a dobehol som posledných pretekárov z vlny, ktorí robili na balance-i burpees. Za krátky čas som mal za sebou väčšinu trate a znova sa mi podarilo hodiť oštep do cieľa, takže prvýkrát si odnášam pozitívnu bilanciu z tejto prekážky. Opäť ma najviac zdržal bucket carry. Vedro som kotúľal po zemi, no aj tak mi táto prekážka trvala hádam aj 40 minút. Viem, že táto technika nie je povolená, no ako mi povedal jeden z dobrovoľníkov, robím všetko pre to, čo je v mojich silách a schopnostiach, aby som túto prekážku prekonal, hľadám spôsoby. Bodaj by som ho vedel niesť v rukách, na ramene alebo hoci aj na hlave. Šplh na lane bol napriek mokrým lanám ľahko zdolaný a blížil som sa k vreciam na kladke, ktoré som chcel opäť preskočiť ako na Super-i, aby som si šetril ubolené dlane, ale dobrovoľníčka ma presvedčila, aby som to vyskúšal. Nedalo mi to, podišiel som k lanu a začal ťahať. Neviem, čím to bolo, ale tie vrecia sa mi zdali ľahšie. Možno aj naozaj boli, alebo ja som mal viac síl, neviem, ale zdolal som aj túto prekážku. Dobrovoľníci a diváci ma sprevádzali zvyšok cesty, povzbudzovali ma, hnali ma dopredu. Mojich jediných 30 angličákov na Sprinte som si zopakoval na Z-wall. Multirig je rutinná záležitosť a po prelezení poslednej steny a preskočení ohňa som si mohol vydýchnuť (čas 3:26:25). Mal som to za sebou!

Maroš Kudlík Trifecta weekend

Aj moja druhá návšteva Valčianskej doliny dopadla na výbornú, potvrdilo sa mi, že tamojšie kopce mi celkom sedia. Za dva dni som na troch pretekoch prešiel cca 45km, nastúpal vyše 2500m a spálil vyše 6200 kalórií. Ešte nikdy pred tým som sa nevystavil takejto záťaži, no moje telo si s tým poradilo bravúrne. Pokračujem v regenerácii, cvičení, pretože najbližšie preteky sú za rohom. Vidíme sa v krásnom prostredí Lipna, kde pobežím tentokrát „iba“ Beast.

Ďakujem všetkým za podporu!

Motivátor a športovec v jednom

Koncom novembra sme sa zastavili na ZŠ Rozmarínová, aby sme žiakom 5. a 6. ročníka čo to vysvetlili o dôležitosti pohybu a trochu si aj s nimi zacvičili. Našou úlohou bolo motivovať a inšpirovať deti k tomu, aby pohyb a šport nebrali na ľahkú váhu, a aby ho brali ako možný prostriedok, prípadne liek na rôzne neduhy.

Ako odborník na slovo vzatý nám s tým pomohol dvojnásobný športovec roka v Nitrianskom kraji a náš Spartan s hendikepom, Maroš Kudlík, ktorý určite mal čo povedať o svojom zaujímavom živote.

Maros motivuje

Pre deti si pripravil pútavú prednášku o tom, ako sa aj vďaka športu preniesol cez rôzne životné prekážky. Vysvetlil, že pohyb je nielen dobrý na fyzickú kondíciu, ale takisto aj na psychickú pohodu, a že k tomu netreba veľa, aby sa človek cítil fit a zdravo. Maroš to s deťmi celkom vie a tie ho niekedy aj s nemým úžasom počúvali a nestačili sa diviť, čím všetkým si musel prejsť, a ako to všetko hravo zvládol. Mali sme pocit, že niektoré deti len ťažko veria tomu, čo Maroš dokáže, preto sme sa hneď po prednáške presunuli do telocvične, kde sme si spravili malý kruhový tréning „na jednej nohe“. Maroš deťom ukázal cviky, ktoré robí na tréningu, alebo sa s nimi stretáva na pretekoch, a tým len opäť ostali otvorené ústa, keď im predviedol, ako sa šplhá na lane bez pomoci nôh.

Maros motivuje

„Decká boli naozaj veľmi milé, dokonca po tom, čo som im ukázal šplh na lane, mi aj zatlieskali, čo som nečakal. Od iných som zase počul párkrát, ako povedali „to sa nedá“, ja v takých situáciách veľmi rád ukazujem opak. Chcem, aby si nielen deti, ale všetci uvedomili, že „nedá sa“ je väčšinou iba výhovorka. Kto chce, ten nájde cestu. Verím, že deti som dostatočne inšpiroval a ukázal im, že všetko sa dá.“

Maroš Kudlík

Na záver si Maroš spolu s deťmi zaskákal synchronizované angličáky, burpees, cvik, ktorý je medzi Spartanmi viac neobľúbený ako obľúbený, pretože sa vykonáva pri nezdolaných prekážkach a hoci na prvý pohľad vyzerá možno jednoducho, opak je pravdou. Deti však aj toto zvládli na jednotku a nám ostáva veriť, že v budúcnosti nezapustia korene do zeme, ale budú stále tak pohybovo aktívne, ako sú teraz.

ZŠ Rozmarínová 1, Komárno

Maroško mudruje a motivuje

Poslednú júnovú sobotu sme cestovali na Záhorie, do Senice, kde sme sa zúčastnili jedného skvelého celodňového podujatia. Konal sa tu tretí ročník terénnych prekážkových pretekov Hecni sa a my sme boli pozvaní ako špeciálny hosť, ale o tom si povieme viac trochu neskôr.

Vítalo nás krásne prostredie Kunovskej vodnej priehrady a malebné okolie menších kopčekov s chatovou oblasťou. Ihneď sme skonštatovali, že by sme si tu vedeli predstaviť bývať a na relax to bolo prostredie ako stvorené.

Kunovska priehrada

Celý areál podujatia bol rozdelený na tri časti.

 Ako prvý hneď padol do oka sektor s rôznymi atrakciami pre návštevníkov, samozrejme väčšina bola pre deti, ktoré si mohli vyskúšať nafukovaciu prekážkovú dráhu, surfovanie na vode, podávanie prvej pomoci alebo športy ako volejbal, či karate a veľa iného. Kládol sa teda dôraz na pohyb, ktorý je pre deti nevyhnutný, aby sa zdravo vyvíjali.

 Druhá časť bola vybavená stánkami s občerstvením, kde sme si pochutnali na bryndzových haluškách alebo aj miestnej cigánskej pečienke.

Nechýbalo tu pódium, kde už boli pripravené zábavné predstavenia pre deti v podaní mažoretiek, kúzelníka alebo „bublinára“. Detský program bol bohato zastúpený, takže sa nikto nesťažoval na nudu. Kultúrnu vložku dopĺňali hudobné a spevácke vystúpenia interpretov.

 Tretia časť bola vyhradená pre štart pretekov Hecni sa, no vítaní boli aj všetci ostatní diváci, nielen pretekári. Ako už bolo na začiatku spomenuté, Hecni sa je forma behu, pri ktorom musíte zdolávať na trati rôzne prekážky. Trať mala zhruba 5 km a pretekári si mohli vyskúšať zdolávanie lezeckej steny, beh cez pneumatiky či plazenie sa pod ostnatým drôtom. Takéto terénne prekážkové behy naberajú čoraz viac na popularite, preto aj o účastníkov nebola núdza a sily si zmerali medzi sebou ako jednotlivci tak aj tímy.

Neďaleko od štartu týchto pretekov boli aj rôzne osvetové stanovištia napr. o triedení odpadu, no zúčastnili sme sa tu jednej skvelej diskusie o zdravom životnom štýle, zdravom stravovaní. Témou neboli len zdravé potraviny, ale aj škodlivé pesticídy, postreky, vyzdvihli sme domáci chov zvierat, prípadne sme si porovnávali svoje skúsenosti.

Diskusiu viedol Dušan Podmajerský, majiteľ neďalekého Kunowského majera, ktorý je sám pestovateľov a chovateľom domácich zvierat a takisto má rybiu farmu.

diskusia hecni sa

Veľmi ochotne nás ponúkol svojimi domácimi produktami a my sme hneď poznali chuť kvality. Hosťom bol aj muzikálový herec a spevák, Ján Slezák, ktorého môžete poznať z muzikálu Na skle maľované, kde hrá ústrednú postavu Jánošíka, no do diskusie sa zapojili všetci prítomní.

Jan Slezák

Po tejto diskusii sme sa dostali k slovu už aj my, presnejšie náš Spartan Maroš, ktorý si pre návštevníkov pripravil motivačnú prednášku.

Maroško

Okolo Maroša sa takmer okamžite zoskupila hŕstka ľudí, ktorá si chcela vypočuť jeho životný príbeh. Dozvedeli sa o jeho boji so zákernou chorobou a o tom, ako sa dostal k športu. Práve šport, pohyb vyzdvihol ako jednu z dôležitých súčastí zdravého života. Nechýbali emócie, ktoré nenechali chladného nikoho z prítomných a čerešničkou na torte bol moment, kedy na záver prednášky jedna z poslucháčok vystúpila z radu a silno objala Maroša, pretože ako ona sama povedala, to tak cítila, že to musí spraviť.

Jediné negatívum bolo, že sme sa nemohli na akcii zdržať dlhšie, bolo nám ľúto, že odchádzame, no súrili nás iné povinnosti. Takú úžasnú atmosféru so skvelými ľuďmi však chceme zažiť aj budúci rok a už teraz máme Senicu rezervovanú na budúce leto.

Fotky tu https://www.hhi.institute/sk/aktuality/marosko-mudruje-motivuje

Maroško a Hurbanovský beh šampiónov 2019

Druhý ročník Hurbanovského Behu šampiónov menil lokáciu a spojil sily s westernovými pretekmi na neďalekom Wanted Star Ranch-i. Beh s výbornou, ba priam rodinnou atmosférou usporadúvajú ľudia, ktorým záleží na tom, aby sa ľudia hýbali, boli aktívny a tým pádom žili zdravý životný štýl.

Hurbanovský beh šamiónov 2019

Veľmi nás tešil aj fakt, že na takomto verejnom podujatí boli zabezpečené smetné koše na separovaný odpad, čo, žiaľ, u nás stále nie je samozrejmosťou.

Separovaný odpad Beh Šamionov

Na výber bolo z troch možných dĺžok trate: 4km, 8km a 12km. Zúčastnili sa ho bežci zo širšieho okolia, poloprofesionáli, ale aj tí rekreační bežci.

Trať Beh šampiónov

Prvýkrát sa ho zúčastnil aj Maroško, ktorý sa dôsledne pripravuje na doteraz svoje najťažšie preteky vo Valčianskej doline, a tak mal zabezpečený kvalitný kondičný tréning – samozrejme si vybral ten najdlhší variant.

Maroš Kudlík

Ako vyzerali preteky z jeho pohľadu?

„Môj odhad pred pretekmi bol, že by som trať mohol zvládnuť za cca 2 hodiny, stále rátam s približným tempom 10min/km (svoj osobný rekord som si držal niekde nad ôsmymi minútami, ale vždy rátam s možnými komplikáciami). Musím pochváliť šikovnú fyzioterapeutičku ktorá mi 15 minút pred štartom rozmasírovala ramená a mňa vďaka tomu vôbec neboleli a darilo sa mi držať takmer konštantné tempo po celý čas. Hneď po štarte sa skupinka na rovnej ceste roztiahla, ja som ju, samozrejme, uzatváral, no nezaostával som veľmi. Po celú dobu som mal na očiach predposlednú pretekárku, ktorá bola predo mnou stále asi 100m a bola ňou jedna staršia pani, no išla skvele. Na občerstvovačkách som ju stále mierne dobehol, no potom si stále držala náskok a na poslednom úseku ma trhla úplne, až som ju stratil z dohľadu. Profil trate tvoril asfaltová cesta, lesná a poľná cesta s piesčitým podložím a vošlo nám do cesty aj jedno maličké prevýšenie (možno 20m), ktoré som ale uvítal. Ja osobne nemám veľmi v obľube beh po tvrdom povrchu, ako je asfalt alebo betón, moje dlane a chodidlo trpia viac, a tak sa aj teraz musím pár dní zotavovať z menších poranení.

Do cieľa som vošiel po 1 hodine a 40 minútach (maximálna spokojnosť s výkonom), kde ma potleskom privítali ostatní pretekári a diváci, ktorí vytvorili úžasnú atmosféru. Veľmi pekne im ďakujem za takúto podporu.“

Maroško bol navyše organizátormi obdarovaný špeciálnou cenou, ktorú nečakal.

Maroš Kudlík

Síce došiel do cieľa ako posledný, no jeho výkon zarezonoval asi v každom návštevníkovi podujatia a na diplome mu svietil „titul“ šampión šampiónov.

Ocenenie Maroš Kudlík

My si myslíme, že cena je v správnych rukách a nám neostáva nič iné len poďakovať organizátorom, za skvele usporiadanú akciu a takisto aj ich sponzorom, bez ktorých by to nebolo ono: Spaceship Roastery, Priatelia koní a westernu, Heineken, Namex, wellness Patince, mesto Hurbanovo, Thermal Nesvady.

Tešíme sa aj na budúce.

Maroško a Beast

21_Spartan_Race_Beast_Eplény

Svoju tretiu desiatku pretekov Spartan Race som začal u našich južných susedov v lyžiarskom stredisku Eplény, kde som si struhol najdlhšiu základnú trať, Beast (20+km, 30+prekážok).

Eplény 2019

Tešil som sa na tieto preteky, pretože počas tejto dlhej túry si zvyknem do sýtosti vychutnať okolitú prírodu a nabrať novú energiu. Tu fyzickú energiu som strácal pomerne rýchlo, ale nebolo to nič prekvapujúce. Technická trať sa mi dosť páčila, bola pestrá a podľa môjho názoru veľmi náročná, avšak takáto aj mala byť, veď sa jednalo o Beast. Spestrenie sa konalo hneď na štarte, keď sme začínali už s vrecami na chrbte, našťastie sandbag carry nebol taký dlhý a diváci mohli vidieť ako som ho zvládol do 10 minút, za čo ma ocenili potleskom a hlasným skandovaním. Ja som im ako prejav vďaky poslal všetkým jednu veľkú pusu. Hneď od prvých metroch sa mohla míňať energia na jedno strmé, dlhé stúpanie. Po 4. km, pri naskakovaní na cargo sieť, ma chytil masívny kŕč do lýtka a pripomenul mi tak moje úplne prvé preteky. V bolestiach som sa na pár minút zvalil na zem, pribehol ku mne dobrovoľník, ktorý mi pomáhal naťahovať lýtko a neznáma pretekárka mi ponúkla Aspirín, ktorý som vďačne prijal. Na nasledujúce prekážky som musel naskakovať opatrne, aby sa kŕč neopakoval, našťastie som to zvládol bez ďalších nepríjemností. V strednej pasáži sa mi išlo trošku ťažšie, pretože na mňa doľahla únava a bolesť v ramenách a v dlaniach sa stupňovala, často som zastavoval na pár sekúnd aby som si trošku oddýchol, no stratil som z tempa a tak sa m pobyt na trati predlžoval. Posledná tretina trate bola opäť náročnejšia, síl už neostávalo veľa, ale mali sme aspoň dvakrát osvieženie v jazere, angličákoval som opäť na Z-stene a oštepe, na Herkulovej kladke mi lano spálilo prsty a na poslednom stúpaní sa mi minula voda. Celkom som sa nemohol dočkať kedy už uvidím cieľovú rovinku a veľmi som sa tešil do sprchy, a že si niečo dám pod zub.

Maroš Kudlík Eplény 2019 Beast

Môj plán bol absolvovať tieto preteky do 9 hodín, podarilo sa mi to za 8:43:17, takže som s výkonom spokojný. Teší ma aj fakt, že som nemal nejakú výraznú krízu, ktorá by ma zbrzdila. Na krízu vlastne ani nebol čas a priestor, pretože takmer nonstop ma povzbudzovali pretekári alebo diváci.

Maroš Kudlík

Spomeniem „moje“ tri dievčatá zo Slovinska ktoré ma sprevádzali hlavne v prvej polovici, s nimi ubiehal čas celkom rýchlo, zaujímavé stretnutie bolo aj s pretekármi z Izraela prípadne Talianska. No radosť mi spravili naozaj všetci, nasával som atmosféru pretekov a do sýtosti som si ich užil.

Maroško Eplény 2019

Moje najbližšie preteky by mali byť mojím výkonnostným vrcholom v tomto roku, pretože sa chystám na valčianske kopce na trifecta weekend. Verím, že s pevným zdravím a úžasnou podporou ľudí sa mi podarí splniť si cieľ.

HECNI SA po tretie aj s Marošom

Mnohí z vás ho poznajú len ako pretekára terénnych prekážkových behov, no čo sa za tým skrýva, mnohým uniká. Stretáva sa s ľuďmi, ktorí mu hovoria, že by ich veľa vecí o ňom zaujímalo, ale nemajú odvahu sa ho spýtať. Samozrejme, najčastejšia otázka je: „Čo sa ti stalo?“, narážajú tak na jeho chýbajúcu nohu, o ktorej si drvivá väčšina myslí, že za ňu môže autonehoda. Keď im povie, že to tak nie je, tak ostávajú prekvapení. To a ešte veľa iného sa môžete dozvedieť na jeho prednáškach, ktoré spolu s Human Health Institute organizujú. Tú najbližšiu si budete môcť vypočuť už túto sobotu o 16:00 na terénnom prekážkovom behu Hecni sa, pri Kunovskej priehrade pri Senici.

Hecni sa

Organizátori si pripravili pre vás 5 km trať s 20 prekážkami pre jednotlivcov a tímy, takže je to adrenalínové podujatí skutočne pre všetkých. Tí, ktorí prídu tak budú mať možnosť vypočuť si o Marošovi aj to, ako sa dostal k pretekaniu, prečo je úspešný, aj napriek tomu, že nie je kompletný, prípadne sa ho budú môcť opýtať na rôzne pikošky.

Maroš Kudlík

On sám odkazuje: „Všetky otázky budú zodpovedané a ja sa dopredu teším na skvelých ľudí, úžasné obecenstvo. Chcel by som sa poďakovať organizátorovi tohto podujatia, Marekovi Štítnemu, za príležitosť byť medzi vami, čo je ďalší dôkaz toho, ako šport spája ľudí a vytvára súdržnosti medzi športovcami.“

Spartan Race Pezinok zdolaný dvakrát

Prvý májový víkend som opäť strávil na trati najznámejších terénnych prekážkových pretekov na svete. V Pezinku som si odbil svoj 19. resp. jubilejný 20. Spartan Race. Pomaly to budú tri roky, čo som sa prvýkrát postavil na štart a za ten čas som sa mnohému naučil. Jedna z vecí, ktoré som si všimol je, že ani jedny preteky nie sú rovnaké, vždy si odnášam z pretekov nové, vždy iné zážitky, a že ma to robí stále silnejším.

medaily Spatan Race Pezinok 2019

Rovnako to bolo aj teraz, hoci ťažko sa mi hľadajú slová, aby som opísal svoje pocity, ktoré som mal. Viac ako so samotnou traťou a prekážkami som bojoval s počasím a sám so sebou.  V sobotu k nám bolo počasie ešte milosrdné a nevadilo ani občasné spŕchnutie, no od štartu som si sťažoval na pocit vysušenia. Evidentne som spravil niekde chybu a nezavodnil som sa pred pretekmi dostatočne, nestalo sa mi to prvýkrát. Vy všetci, ktorí čítate tieto riadky, by ste nemali zabúdať na pitný režim. Trať som však prešiel bez vážnejších komplikácii aj vďaka mojim priateľom, ktorí ma čakali v cieľovej rovinke a len obyčajným pohľadom mi dodali energiu na záverečné metre a posledných  pár prekážok. Nedeľný Super bol však už trošku o inom. Veľmi chladné počasie znepríjemňovalo životy nám všetkým, obzvlášť silný vietor štípal, vyvracal ľudom dáždniky a organizátorom odnášal stany. Prvýkrát sa mi stalo, že som sa triasol od zimy ešte pred pretekmi, a že som mal pocit, že sa mi na trať ani tak veľmi nechce. Krátko po štarte som sa však vedel celkom zahriať a na niektorých pasážach to bolo so slabším vetrom znesiteľnejšie. Neskôr však opäť prišli ťažšie chvíle, kedy som vychladol a začal som sa trochu triasť od zimy. Zahrievanie bolo o to ťažšie a išlo pomalšie. Najviac som si užíval, ako vždy, cestičky lesom, kde nefúkal vietor a vedel som si aj vychutnávať prírodu. Prekážky boli od dažďa a blata mokré a šmykľavé, takže niektoré z nich som nezdolal, ale robenie trestných burpees mi vôbec neprekážalo, skôr naopak, uvítal som ich, lebo som sa pri nich celkom dobre zahrieval. Bol som rád, že trať nebola extra dlhá, ani extra náročná, lebo po dojazde do cieľa som sa opäť rozklepal. Vďaka poveternostným podmienkam hodnotím nedeľný Super za najstrašnejšieho Spartana, akého som sa kedy zúčastnil. Bolo mi ľúto aj dobrovoľníkov, ktorí museli postávať v tom počasí pri prekážkach, ale ako vždy, odviedli skvelú prácu.

Počas oboch dní som na trati nebol sám, ale sprevádzal ma môj maďarský „kolega“ z Rumunska Zsolt Keresztes.

Maros Kudlík a Keresztes Zsolt

Foto: JakabA – Challengephoto

Navzájom sme sa podporovali, hecovali a spoločne sme nadávali na počasie a niektoré prekážky. Sledovali sme techniku toho druhého a učil sme sa od seba nové veci. Myslím, že nám to išlo veľmi dobre a ako sme spoločne vyštartovali, tak sme aj spoločne vošli do cieľa. Zsolt, bolo mi cťou!

P.S. V nedeľu, krátko po štarte sa nám stala jedna kuriózna vec. Na malú chvíľu sme sa ocitli na trati pred samotným Peťom Žiškom. Pre neznalých, Peťo je náš najlepší Spartan a v počte prvých miest najúspešnejší na svete (dúfam, že som túto informáciu nedomrvil), v spartanskej komunite je to pojem. Ako sa teda mohlo stať, že som sa na chvíľu ocitol pred ním? Veľmi jednoducho. Keď štartovala naša vlna, Peťo práve vtedy dobehol do cieľa (štartoval o hodinu skôr, ako ja), ale asi sa mu málilo a rozhodol sa trať odbehnúť ešte raz. Bežal s ním aj jeden jeho tímový parťák, ktorého som žiaľ, nespoznal, prefrnkli okolo nás tak rýchlo, že som videl iba dve šmuhy. Peťa som tiež spoznal len podľa jeho typickej čelenky. Sú to jednoducho borci a behá im to. Koľko ľudí sa však môže pochváliť, že ho predbiehal na trati samotný Peter Žiška? 🙂

Marosh the Spartan na Kutnej Hore

Spartan Kutná Hora
Sprint: Vzdialenosť: cca 6,5km
Výsledný čas: 1:46:30
Super: Vzdialenosť: cca 13km
Výsledný čas: 3:28:20

Na svoje prvé tohtoročné preteky Spartan Race som sa už veľmi tešil, no kvôli počasiu som mal aj mierne obavy, najvyššia denná teplota sa mala pohybovať okolo 6 stupňov. Som totiž veľmi teplomilný, ale po štarte som si povedal, že to nie je také hrozné, a že chladné počasie zvládam dobre. Väčší diskomfort som teda mal pred pretekmi v hlave, ako na trati. Nevadilo mi ani brodenie sa v chladnom potoku na konci prvého kilometra. Išiel som plynule, na žiadnom úseku som sa nezasekol na dlhšiu dobu, prekážky som zvládal ľavou zadnou… doslova.

Maros Kutna Hora 2019

Sanbag Carry bol jeden z najľahších, najkratších a bez prevýšenia. Pred šplhom na lane mám vždy rešpekt, ale zvládol som ho na výbornú. Prvé angličáky som robil na Z-tkovej stene, ale aj keď som z nej padol, tešilo ma, že som sa na nej dostal ďalej, ako naposledy. Chcelo by to viac tréningu na nej. Tak, ako minulý rok, aj teraz bol ostnatý drôt umiestnený v potoku, rozdiel bol len v jeho teplote. Ľadová voda by prebudila aj mŕtveho. Po prvotnom šoku sa mi podarilo podliezť pod drôtom dosť rýchlo a po vylezení z potoka som mal super pocit, aj keď to možno tak nevyzeralo. Cítil som, ako sa mi prekrvuje celé telo a vôbec mi nie je zima. Odporúčam otužovať, je to zdravé! Celkom ma prekvapilo, že okrem nosenia vriec s pieskom sa objavil aj Atlas Carry a takisto Bucket Carry. Betónovú guľu mi pomohli zodvihnúť iní Sparťania a s vedrom plným štrku, ktoré som ani zďaleka nemal plné, ma doprevádzal samotný rozhodca na tejto prekážke. Ďalších 30 burpees som si dal pri oštepe, tu je to skoro už povinná jazda. Úspešne som absolvoval ešte zopár prekážok v okolí katedrály sv. Barbory a potom som sa uličkami mesta dostal až do cieľa.

MK Kútna Hora 2019

Keďže som zhodnotil odbehnutý šprint ako ľahký, chcel som si ho zopakovať a tak som sa prihlásil aj na Charity Sprint. Tu by som chcel pochváliť Hajni, ktorá mi na registrácii nedala žiadnu výnimku a poslala ma odskákať si 30 angličákov za reverz, ktorý som nemal pri sebe. Tak to má byť! Ako to už býva zvykom, charitatívny šprint je voľnejšou obdobou klasického šprintu, nie je povinné robiť ani trestné burpees na prekážkach a všetci si idú trať viac užiť. Ja som sa však ponáhľal rovnako, ako na prvom šprinte, pretože som nechcel ostávať zbytočne dlho na trati, v zime, potreboval som si ešte v ten večer oddýchnuť a pripraviť sa na nasledujúci deň. Trať som odbehol približne v rovnakom čase (možno som bol asi o dve minútky rýchlejší ), robil som burpees na rovnakých prekážkach, a navyše mi od Barbory, až po samotný cieľ robili spoločnosť milé dobrovoľníčky, ktoré mi svojím povzbudzovaním dodávali energiu.

MK Kútna Hora 2019

V nedeľu som bežal Super, ktorý bol podľa mojich očakávaní najľahším Superom, aký som kedy bežal. Počasie bolo stále nepríjemné, bolo veľmi chladno a pršalo, skoršie vlny videli dokonca snehové vločky. Trať bola premočená, na mnohých miestach zablatená a šmykľavá, takže som si musel dávať pozor na klzký terén. Prekážky sa takisto viac šmýkali a prvé drobné ťažkosti som mal na monkey bare. Tyče boli klzké a musel som dať viac energie do úchopu, aby som neskončil v burpee zóne.
Rovnako som sa musel neskôr sústreďovať na podobných prekážkach ako Bender alebo Twister.

MK Kutna Hora 2019

Zhruba v strede dĺžky trate sme museli vojsť do jazera, kde bol dunk wall, takže hlava pod vodu a opäť skvelé otužovanie. Ruky som mal už celkom vyťahané, sem-tam som sa zastavil a precvičil ramená, v ktorých sa mi objavovala bolesť. Atlas a vedro štrku mi ich ešte viac vysilili. K neprekonanej Z-tkovej stene a nevydarenému oštepu (myslím, že aktuálne skóre je 17-1 pre oštep) sa pridala tentokrát aj Herkulova kladka. Do vriec bol pridaný piesok a bol navyše navlhnutý od dažďa, tak som to zbytočne nenaťahoval a išiel si odskákať tretiu dávku tridsiatich angličákov v ten deň. Dojazd do cieľa bol už bezproblémový, no zakaždým, keď som prišiel do finišu, tak ma začalo triasť od zimy. Dve hodiny po mojom príchode sa pekne vyčasilo, svietilo slnko a ľudia nepotrebovali kabáty. Počasie si nás teda pekne počkalo a snažilo sa nám aspoň takto komplikovať preteky.
Preteky v Kutnej Hore hodnotím veľmi pozitívne, išiel som dobrým tempom, nikde som sa zbytočne nezdržiaval a s výsledným umiestnením som nadmieru spokojný.


Najbližšia zastávka: Pezinok Sprint a Super (4.-5.5.2019)

Miesta, kde sa pripravujem na preteky

Black Crossgym Komárno je miesto, kde mi rastú svaly, kondička, kde vypľúvam dušu a chodievam sa odreagovať.

Prvýkrát som sem vstúpil 4. januára 2016 a odvtedy sem chodím pravidelne, zvyčajne trikrát týždenne. Skvelý kolektív trénerov a ostatných cvičiacich mi zabezpečuje maximálnu pripravenosť na všetky výzvy, ktoré ma čakajú. Zakaždým robím cviky naviac, pretože verím, že keď chcem byť lepší, musím spraviť niečo navyše. Preto prichádzam do gymu hodinu pred tréningom a dám si vlastnú rozcvičku, ktorá je pre mňa nevyhnutná a často trvá aj 45 minút. Nasleduje samotný tréning s väčšinovým ženským osadenstvom. V ženskej spoločnosti sa mi cvičí veľmi dobre, nie len, že tam mám blízke priateľky, ale ženy, pochopiteľne, necvičia s takými vysokými váhami ako muži, preto mi záťaž vyhovuje a viem sa takto s nimi porovnávať. Pokiaľ mi cviky na tréningu nevyhovujú, vymyslím si svoj vlastný tréning, vhodný pre moju prípravu na preteky. Na záver si tiež niekedy dám niečo extra navyše.

Mám rád pocit, keď mi horí celé telo, keď mám svalovku, že sa neviem posadiť na záchod, vtedy mám naozaj pocit, že som pre seba niečo spravil.

Druhým, veľmi dôležitým, miestom v mojej príprave, je doma. Doma trávim väčšinu svojho času a keď nie som na tréningu, zacvičím si aj doma, pretože pohyb je dôležité mať každý deň.

Nie je to také intenzívne cvičenie ako v gyme, zameriavam sa hlavne na posilnenie jadra, brušných svalov. Doma sa takisto odohráva jedna z najpodstatnejších fáz mojej prípravy, a to je regenerácia, čiže spánok. Veľa športovcov zanedbáva regeneráciu, pritom ide o kľúčový moment úspechu.

A naposledy by som spomenul aj všetky ostatné miesta okrem gymu a môjho domova. V poslednom čase som začal klásť väčší dôraz na prechádzky. Prechádzka v mojom ponímaní znamená rýchlu chôdzu. Do mesta alebo kdekoľvek si rád vyjdem v dňoch, kedy nemám tréning a blúdim ulicami mesta až kým nemám splnený krokový limit (7500 krokov). Je to veľmi dobrá príprava, pretože hoci sa môže zdať, že sa pohybujem s ľahkosťou, je to celkom veľká záťaž. Veď si skúste, aké je to chodiť o barlách.

Znamená to teda toľko, že kdekoľvek sa nachádzam, kdekoľvek sa pohybujem, kamkoľvek smerujem, vždy som v príprave na nasledujúce moje preteky.