Author Archive Admin

Bez priateľov je aj šport ťažší

Bez priateľov je aj šport ťažší

Za mojím úspechom nestojím len ja, ale môže za to aj moje okolie, ktoré ma formovalo od detstva. Na priateľov som mal šťastie, alebo poviem to lepšie, vedel som si ich dobre vyberať. Vždy ma podporovali, aj keď išlo o život, a to doslova. Keď som vo svojich 14 rokoch liečil na onko chorobu, prišla ma pozrieť domov celá trieda. Z nich sa vyselektovalo pár jedincov, ktorí sú mojou oporou dodnes.

Rovnako tak sa stalo aj vtedy, keď som začal chodiť von medzi ľudí, socializovať sa.

Nadväzoval som kamarátske vzťahy, ktoré sa neskôr stali silnými putami. Väčší boom nastal, keď som začal cvičiť a stal som sa Spartanom. Spoznal som nových skvelých ľudí, za ktorých by som dal aj ruku do ohňa. Tréningy s nimi idú ľahšie, na pretekoch vám pomôžu, keď potrebujete a tešíte sa stále na ďalšie stretnutie s nimi.

O mne je všeobecne známe, že väčšina mojich kamarátov, mojich najbližších priateľov, je nežnejšieho pohlavia, formálne nazývaná ako „Môj hárem“. Je to skupina dievčat, žien v minimálne troch krajinách vyskytujúca sa zhruba od Chomutova až po Sninu a Szeged v Maďarsku.

Ich koncentrácia je, pochopiteľne, najväčšia v mojom rodnom meste, Komárne. Tieto dievčatá si ja nesmierne vážim, dokážu ma podporiť aj na diaľku a dennodenne mi spríjemňujú chvíľky. Vďaka patrí ale aj ostatným, áno aj mužským, kamarátom, všetci si zaslúžia uznanie. Čo by som si len bez nich počal?

Mať dobrých priateľov je na nezaplatenie, ja sám ich kladiem asi na prvé miesto rebríčka „vecí“, za ktoré som najviac vďačný. Obklopujte sa ľuďmi, ktorí za to stoja, s ktorými je vám dobre, ktorí vás napĺňajú pozitívnou energiou. Potom budete aj vy mať lepšiu náladu, budete sa celkovo lepšie cítiť a budete úspešnejší. 

December v plnom nasadení

December v plnom nasadení

Po poslednom, septembrovom, Spartan Race na Lipne u mňa nasledovali športové prázdniny, a tak som sa mohol viac venovať oddychu a regenerácii, aby som sa poriadne zotavil zo zranení a bol dôkladne pripravený na ďalšiu sezónu. December som mal však viac nabitejší pohybom, ako by som bol býval očakával. Spartan Race totiž vydal decembrovú dennú výzvu v angličákoch (daily burpee challenge), aby sa ľudia nenudili, a aby neboli mimo sezóny príliš pasívny. Každý kto sa na výzvu dal, musel splniť 30 angličákov každý deň. Ja som samozrejme nepotreboval žiadne prehováranie a niektoré dni som do výzvy zapojil aj členov rodiny. Avšak, aby som to nemal až také ľahké, tak som si robil každý deň aj svoju vlastnú osobnú výzvu v planku. Každý deň som zotrval v striedavých plank pozíciách dokopy 5 minút. K tomu som samozrejme chodil na tréningy a cítil som ako sa mi, hlavne vďaka angličákom, zlepšuje kondička. Prišli samozrejme aj horšie chvíle, keď som mal celé telo ubolené a trpelo svalovkou, vtedy mi trvalo spravenie 30 burpees aj 5 minút. Natrápil som sa, ale denný limit som si splnil. Nič nie je lepšie, ako pocit, že človek si splní to, čo si zaumieni, a pritom vôbec nie je podstatné, či o tom druhí vedia alebo nie. Počas Štedrého dňa a na Silvestra sme mali tímový workout, ktoré bývajú obzvlášť náročné, ale mne sa veľmi páčia. Počas víkendu medzi sviatkami, 29. decembra, som sa zúčastnil aj akcie Black Battle, lokálnej súťaže medzi cvičiacimi, ktorí chodia trénovať do Black CrossGymu, ako aj ja. Taktiež to bola tímová súťaž a môj tím počínal veľmi dobre, keď sme skončili na stupňoch víťazov na treťom mieste. Zásluhu mali na tom hlavne teda ostatní členovia tímu, ale snažil som pomôcť, kde som vedel. Hlavne posledný týždeň v roku bol teda obzvlášť fyzicky náročný, opäť sa ozvali nejaké staršie zranenia, ktoré nikdy netreba ignorovať, ale poriadne doliečiť. Mojím cieľom bude preto na nasledujúce týždne a mesiace trénovať a zaťažovať sa tak, aby som sa stíhal viac regenerovať, aby som bol na nasledujúcu sezónu Spartan Race pripravený na sto percent.

Krásne výhľady, medvede a prvý zásah oštepom, Rumunsko a Maroško

vzdialenosť/distance: cca 23km

Prevýšenie/elevation: 1664m

Čas/time: 10:16:09

Počet trestných burpees/BPs made: 30

Video Spartan Race Beast, Rumunsko Maroš Kudlík

Beast je jedným z najťažších z pretekov Spartan Race, má viac ako 20km a viac ako 30 prekážok. Ja som sa svoj prvý tohtoročný Beast rozhodol absolvovať v Rumunsku. Bolo to aj preto, že táto krajina usporadúvala tieto preteky po prvýkrát, ale hlavne kvôli krásnej prírode, o ktorej som veľa počul.

Štart som mal až v nedeľu, ale v areáli som sa potuloval už v sobotu, aby som sa zoznámil s prostredím a bol som rád, že som stihol štart Zsolta Keresztesa, podobne hendikepovaného bežca,, ako ja. Zsolt išiel svoj prvý Spartan (Sprint) v živote a zdolal ho v parádnom čase vyše troch hodín, k čomu mu gratulujem. Ja som si svoj osobný limit nastavil na 9 hodín podľa aktuálnej formy a času Beastu z minuloročnej Kubínskej Holi. Začiatok bol pomerne nezáživný, za zmienku stojí veľmi dlhé, údajne až 3,5km, brodenie sa potokom, a to, že medzi prvými prekážkami bolo nosenie vriec s pieskom. Pre mňa jednu z najťažších prekážok som tak mal rýchlo za sebou, no obával som sa, že ma ešte čaká nosenie vedra so štrkom a nosenie drevenej klady. Našťastie sa ani jedna z týchto obáv nenaplnila. Na začiatku stúpania až na samý vrchol nás ešte v lese upozorňovala tabula na zvýšený výskyt medveďov. Tohto strašiaka som mal v hlave už niekoľko týždňov a bola to vec, z ktorej som mal asi najväčší strach. Mátala ma predstava, čo budem robiť, ak na nejakého natrafím, nebudem sa vedieť ubrániť, nebudem vedieť utiecť. Neskôr, keď som sa začal unavovať a bol som plný adrenalínu, som si aj prial, aby som nejakého zočil, no len z bezpečnej vzdialenosti. Stúpanie do kopca nebolo príliš náročné, išlo sa mi dobre, len prvá občerstvovňa bola umiestnená dosť ďaleko, zhruba na 8. km. Stúpalo sa ďalej až na samý vrchol priľahlého kopca do 1799 m. n. m. Tam nás čakali nádherné výhľady, ktoré sa rozhodne oplatili vidieť. Viditeľnosť bola super a okolitá krajina ležala akoby na dlani. Schádzalo sa dole po štrkovej ceste, ktorá mi veľmi nesedela, musel som dobrzďovať a dávať pozor, aby som sa nepošmykol. Celkovo terén ma brzdí najviac zo všetkého – dlhý úsek v potoku, úzke chodníčky lesom a štrkové zostupy. Pred hodom oštepom ma dobehol „upratovač“, sparťanský medveď, posledný pretekár, ktorý naháňa všetkých pred sebou do cieľa. Ani som poriadne dovtedy nevedel, že niekto taký vôbec existuje. Snažil som sa ísť takým tempom, aby som ho veľmi nezdržiaval, no niekedy mi to spomínaný terén nedovoľoval. K oštepu som pristupoval odhodlane tak, ako vždy. Napriahol som, zamieril a hodil. Oštep prepichol fóliu, ktorá obaľovala slamu v hornej časti a ostal visieť. S nádejou som sa pýtal rozhodcov, že či sa to ráta ako platný pokus a dvaja mi jednohlasne odpovedali, že áno. Môj prvý úspešne zdolaný hod oštepom, takmer som tomu nemohol uveriť, no raz to muselo prísť. Potreboval som na to 13 pokusov, skóre som tak znížil na 12:1 pre oštep. Obavy som mal tentokrát z viac silových prekážok, no aj nasledujúci multirig a rope climb som dal na pána. Prvých a jediných 30 trestných angličákov prišlo na mojej dlhodobo neprekonanej „zetkovej“ stene. Zvolil som tentoraz prechod druhou stranou, no mám pocit, akoby mi to išlo čím ďalej, tým horšie. Nasledoval dlhý a pre mňa pomalý úsek lesom a prekážka atlas carry. Táto prekážka ma na viedenskom Sprinte zničila a zabezpečila mi vtedy rekordný počet BP na jedných pretekoch. Tentoraz som si ale s 50kg vážiacou betónovou guľou poradil lepšie a ruky to vydržali. Po obľúbenom triceps bare a memory test recalle som už očakával návrat do festival arény a nemohol som uveriť, že ma čaká ešte jedno strmé stúpanie. Tam, kde zrejme skoro každý išiel štvornožky, som zase musel vytŕčať z radu… a išiel som trojnožky. Posledné klesanie konečne viedlo do festival arény a pri invert walle som si chcel vyskúšať jednu techniku prekonávanie tejto steny, ktorú som videl na internete (postaviť sa k stene chrbtom, chytiť ju podhmatom a spraviť akoby salto dozadu), no zistil som, že mi chýba potrebná protiváha v dolnej časti tela, a tak som ju musel prekonať klasickým spôsobom. Ruky som mal riadne unavené (no nie tak, ako som pred pretekmi predpokladal), a preto som sa obával, či vôbec zvládnem Olympus alebo ešte ťažší Twister. Oba som dal na jednotku s hviezdičkou, a tak som si pri obracaní pneumatiky trúfol na tú najväčšiu a najťažšiu, no môj chrbát mi dal rýchlo najavo, že to nepôjde. Pristúpil som tak k o niečo menšej pneumatike, ktorá bola veľkosťou rovnaká, s akou som mal skúsenosti na svojich tréningoch. Tá mi už problémy nerobila. Pri Hercules hoist bola okolo mňa hádam celá festival aréna a povzbudzovala ma. Pred poslednou stenou som si myslel, že sa mi už nemôže nič stať, ale keďže som šikovný, tak pri výskoku na ňu sa mi podarilo špičkou nohy kopnúť do nej tak nešťastne, že mi teraz necht na palci hýri fialovými odtieňmi. Dokrivkal som do cieľa a aj keď som výrazne presiahol svoj stanovený limit, bol som spokojný najmä s prekonávaním prekážok.

Dojalo ma uvítanie do cieľa všetkými dobrovoľníkmi a potlesk, ktorým ma obdarovali. Zároveň sa im chcem ospravedlniť že mi to toľko trvalo, že museli čakať na mňa, ako posledného pretekára, najbližšie sa budem viac snažiť.

Dajte mi na plecia celý svet a ja ho unesiem

Dajte mi na plecia celý svet a ja ho unesiem -13_Spartan_Race_Super_Kouty

Maros_the-Spartan Kouty

Nedá mi nezačať tento report dňom pred pretekmi. Do Koutů (pri slove Kouty budem používať radšej české skloňovanie) a festival arény som prišiel už v piatok, aby som sa pozrel na to, čo ma čaká na druhý deň. Stretol som sa aj s riaditeľom CEU Spartan Race Michalom Kúkolom, s ktorým vždy rád hodím reč.

Neprezradil mi nič nové, čo by som pred tým nevedel, a síce to, že to budú veľmi ťažké preteky. Spýtal sa ma, za aký čas som spravil Super pred dvomi týždňami v Maďarsku a povedal som mu, že za 6 hodín. Vedel som, a sám som to aj po týchto pretekoch povedal, že trasa nebola taká náročná, bola iba dlhá a plná blata, v ktorom sa mi zle išlo.

Maroško Spartan Super CZ 2018

Michal sa zamyslel a povedal mi, že ak mi Super v Maďarsku trval 6 hodín, tak tu mi odhaduje 8-9 hodín.

Táto informácia spôsobila to, že som mal pred Koutami ešte väčší rešpekt ako dovtedy. Neviem, či som bol niekedy pred pretekmi nervóznejší ako teraz a v noci som nevedel spať, zaspal som možno dvakrát na hodinku.

Ráno som vstal z postele unavený a bez patričného nadšenia. 8 až 9 hodín? Stále mi to vŕtalo v hlave. Veď to predsa nie je možné, Valču som predsa minulý rok tiež dal za 6 a pol hodín a je to ťažká trať. Povedal som si, že snáď sa Michal len mýli a stanovil som si svoj osobný limit na maximálne 7 hodín. Pustil som sa do štartu.

Maroško Spartan Super Kouty

Počasie sa mi asi tiež snažilo robiť naprieky, lebo ja som teplomilný človek a pár dní dozadu som sa ešte opaľoval pri 30 °C a teraz na tabuli v lyžiarskom stredisku svietila teplota 10 °C. Našťastie som mal ale tričko s dlhými rukávmi a aj legíny. Štart bol bezproblémový, rovno do kopca.

Marosko Spartan Race CZ

Aj napriek tomu, že sa hneď od začiatku ozývalo presilené rameno spred dvoch týždňov zo Spartanu vo Várgesztesi, tak som vedel držať dobré tempo a nezaostával som veľmi za hlavným pelotónom. Už ako tretia prekážka sa objavil môj veľký strašiak – bucket carry. Nikdy pred tým som túto prekážku nezažil a toto isté som povedal aj rozhodcovi, keď sa ma pýtal, ako ju zvládnem. Veľakrát som premýšľal o spôsobe akým by bolo pre mňa najľahšie odniesť vedro plné štrku, vedel som, že tento moment raz nastane.

Marosko a vedro

Vypýtal som si vedro s uškom, našťastie tam jedno bolo a rovnako som si vypýtal povolenie naplniť vedro len do polovice. No aj tak som mal čo robiť. Vedro som vedel niesť len dvomi spôsobmi – buď len v pravej ruke za uško vedra (nebudem teraz vysvetľovať prečo len v pravej a nie aj ľavej), alebo oboma rukami uchopene vedro pred sebou, tak ako to robili všetci pretekári. Túto druhú polohu som využíval hlavne vtedy, keď si moja pravá ruka potrebovala oddýchnuť, čo bolo veľmi často – vedro bolo ťažké. Išlo mi to veľmi pomaly, no snažil som sa sústrediť na nerovnosti, aby som o nič nezakopol, nechcel som spadnúť a vysypať obsah vedra – potom by som si to mohol dať od začiatku. Išiel vedľa mňa aj spomínaný rozhodca pre prípad, že by som potreboval pomoc alebo by som sa dostal do problémov.

Ak ma pamäť neklame, tak som vedro za celý čas nepustil na zem a pomaly som absolvoval daný okruh až do konca, kde som s radosťou vysypal štrk naspať do kontajnera.

Hovoril som si, že čo tak asi bude neskôr, keď ma ruky už teraz tak bolia, či dokážem ešte neskôr niečo odniesť.

Vrátili sme sa dolu kopcom do blízkosti festival arény, kde bol dunk wall a trochu obďaleč som si dal svojich prvých 30 angličákov, lebo oštep som tak slabo hodil, že doletel len do polky a keď si na to teraz spomeniem, tak som nahnevaný na seba (aktuálne skóre 12-0 pre oštep).

Trochu občerstvenia a šup zase do kopca. Stúpanie opäť veľmi dlhé, zákruta doľava, prekážka zo stien na preliezanie a podliezanie a opäť cesta dohora. Následne zákruta doprava a tam neuveríte čo bolo.

Zase stúpanie! Myslel som, že vyššie sa už nedá ísť, no kopec predo mnou ma vyviedol z omylu. Opäť pár zdolaných prekážok a druhá občerstvovacia stanica. Boli sme zhruba v strede trate. Od tohto momentu cesta mierne klesala a ja som mohol zapnúť turbo až po najbližšiu prekážku. Na chvíľku som tak dokázal vyvinúť rýchlosť (pod)priemerného bežca a ja som bol rád, že som o nič nezakopol a neokúsil som tvrdosť zeme.

Asi najťažšia prekážka pre mňa bola tentokrát log carry – nosenie drevenej klady. Veľký drevený kus som opäť vedel niesť len na pravom ramene a istiť pravou rukou, ktorá bola zakrátko dosť vysilená. Oddychoval som asi každý piaty krok, a kým som stál drevo na ramene som si podopieral ľavou rukou. Takto som sa pomaličky posúval po nerovnom teréne a dával som si pozor, aby sa mi barle nezachytili o nejakú burinu. Mal som už iba pár desiatok metrov do konca, kedy som sa už značne vysilený o niečo potkol, stratil som rovnováhu a takmer som drevenou kladou prizabil vedľa trate oddychujúceho, kŕčujúceho Kapitána Ameriku (pretekár v tričku s motívom tohto komixového hrdinu).

Už keď som mal bremeno z pleca na chvíľku dole, povedal som si, že si trošku odpočiniem a dal som si aj magnéziový shot.

Kapitán Amerika mi pomohol zdvihnúť drevo zo zeme a dať mi ho na plece a spolu s ďalšími pretekármi ma povzbudzovali do úspešného zdolania tejto prekážky. Bolo to bolestivé a vedel som, že ma ešte niekde čaká nosenie vreca s pieskom. To bolo o pár prekážok a o pár km ďalej. Medzitým som však opäť nespravil traverse wall, takže som si dal svojich druhých 30 burpees. Nabral som sily na občerstvovni č. 3, trochu si odpočinul aj pri benderi, lebo sa čakalo v rade na prekážku, herkulova kladka zvládnutá na jednotku a mohol nasledovať sandbag carry. Vrece som nemal to najťažšie ktoré bolo k dispozícii, no krk a rameno som mal unavené z predchádzajúcich nosiacich prekážkach. Ako som sa pozrel dopredu na okruh, ktorý musíme absolvovať s vrecom, tak som si hneď spomenul na Valču.

Pocit déjà vu som mal aj pri tom, ako som stúpal do kopca, akoby som spoznával aj tie jamy v zemi, že som ich už niekde videl. (Ak by si niekto chcel pripomenúť, ako som zvládol valčiansky sandbag carry, tak si to môže prečítať tu.

Vedel som, že vo Valči som sandbag spravil bez zastavenia, plynulo a rovnaký úmysel som mal aj teraz. Vedľa trate sedelo a oddychovalo strašne veľa pretekárov a ja som sa k nim nechtiac pridal, pretože som sa pošmykol alebo zakopol a padol som aj s vrecom na zem.

Marosko a vreco

Po vynútenom oddychu som pokračoval ďalej, ešte stále do kopca, potom do zákruty, kde sa mi po šikmine išlo veľmi zle a lepšie sa mi kráčalo do boku (aby som mal obe barly v rovnakej výške), a potom zase zákruta a smer dolu.

Maros Kudlik a vrece

Niekde v polke svahu som sa opäť nechtiac ocitol na zemi, čo bolo spôsobené aj tým, že sa mi vrece kĺzalo z ramien dole a neustále som sa musel zastavovať a naprávať si ho. Neviem koľko mi trvalo absolvovanie tejto prekážky, no bol som strašne rád, že to už mám za sebou a veril som, že už nebudem musieť nič vláčiť.

Olympus som zvládol navlas rovnako ako v Maďarsku – rýchlo, šikovne, bravúrne, čiže veľká spokojnosť.

Bolo počuť už zvuk festival arény a ja som dúfal, že trasa nepovedia naspäť do lesa, mimo civilizácie. Na malý moment na mňa zasvietilo aj slnko, akoby mi dávalo najavo, že už bude len dobre.

Šplh na lane som nechcel zopakovať z posledných pretekov, kedy som o milimeter nedočiahol na zvonček a zošmykol som sa dole, našťastie som si teraz dal väčší pozor, nenechal som nič na náhodu a radšej som vyliezol o trochu vyššie, aby som s istotou zazvonil. Spokojný som pokračoval ďalej, predsa lesom, kde ma už čakal otec a vraví mi, že do konca to je odhadom už iba jeden kilometer, z toho polovica v potoku.

Preliezol som najvyššiu stenu na tejto trase a zišiel do potoka.

Maros Kudlik Spartan Super Kouty CZ

Tu som trochu spomalil a priebežne som si kontroloval čas na hodinkách, ktorý som mal vynikajúci, ale nechcel som poľaviť. V potoku som išiel skôr opatrne, aby som sa nepošmykol na kameňoch alebo aby som si nevyvrtol členok.

Maros Kudlik a potok

Po pár sto metroch brodenia sa v potoku ma čakal ostnatý drôt, ktorý je v Koutech už tradične umiestnený v ľadovej vode.

Myslím, že tentokrát mala voda 9 stupňov, takže zas až taká ľadová nebola, osvieženie prišlo celkom vhod, len po krátkom čase mi začali ruky naozaj mrznúť. Vydržal som aj toto, vyšiel z potoka na slip wall, ktorý bol celý mokrý, no aj tak som sa vedel bez problémov vyšplhať po mokrom lane.

Poslednou náročnou prekážkou bol multirig v kombinácii kruhy-laná na striedačku. Situácia bola obdobná ako v Maďarsku, rovnaká prekážka, zhruba rovnako klzká a dopredu som sa videl na angličákoch. Rozdiel bol len v tom, že som si nedal rukavice a nechcel som toľko otáľať, pustil som sa do prekonávania prekážky takmer hneď. Lenže už pri prvom prechytení som na seba v duchu začal nadávať, že prečo som prechytil pravou rukou, keď som doteraz vždy išiel dopredu ľavou. Túto chybu som dokázal napraviť a ďalší kruh som lapil ľavou rukou, ale takisto sa to nezaobišlo bez komplikácií. Kruh som zachytil asi len dvomi prstami a už som sa v mysli videl na zemi.

Pýtal som sa sám seba, že načo sa takto trápim, keď sa aj tak zošmyknem a tak či tak budem musieť odkráčať do burpee zóny. Lenže moja tvrdohlavá gebuľa bol proti. Horko-ťažko som prevliekol zvyšné prsty do kruhu a vedel som ho uchopiť do celej dlane. Pravou rukou som pustil lano a aj ňou som uchopil ten istý kruh. Ruky sa mi vystreli a pocítil som mierne pošmyknutie prstov. Nič vážne, udržal som to, ľavou rukou som sa načiahol po ďalšie lano, no aj toto som ledva dočiahol a držal som len za uzol a rozstrapkaný koniec dvomi prstami. Znova som musel vynaložiť extra úsilie, aby som lano vedel uchopiť do celej dlane. Nakoniec sa mi to podarilo, ale čakal ma ešte jeden kruh a lano. Tretíkrát som sa pýtal sám seba, že čo tu ešte robím, a ako je možné, že tu ešte stále visím. Posledný kruh bol suchší, zrejme sa tam pretekári dostali len zriedka, burpee zóna bola plná. Pri prechytení na posledné lano som vedel, že najdôležitejšie je nespanikáriť.

Mnoho pretekárov urobí tú chybu, že sa na posledný pohyb nesústredí dostatočne, chce rýchlo zazvoniť a minie zvonček. Pozbieral som zvyšky síl, ktoré vo mne ešte ostali prechytil som na lano a zazvonil na zvonček. Vôbec som nečakal, že by som takto náročnú prekážku dal, no v tej chvíli vypukol vo mne gejzír radosti a prekvapenia zo samého seba. Keď si spomeniem, že som sa trikrát videl na zemi, ale nakoniec som sa pozbieral a prekonal všetky nepríjemnosti, ktoré som na tejto prekážke mal, tak z toho naozaj plynie len ponaučenie, že sa nesmieme nikdy vzdávať.

Dobrý pocit ma nabil ďalšou energiou a cez stairway to sparta a poslednú stenu som preliezol, ako keby som práve začal preteky. Úplne som zabudol na to, že pôvodne som sa pri preskoku cez oheň chcel pri ňom chvíľu zohrievať, ale necítil som ani to, že by som bol podchladený.

Maroško Spartan CZ Super

Keď som došiel do cieľa, nesmierne som sa potešil výslednému času, ktorý bol pod 6 hodín.

Marosko a ciel

Hneď som si spomenul na Michalove slová a jeho odhad 8-9 hodín a išiel som ho hľadať po areáli, aby som sa mu pochválil.

Kouty hodnotím ako skvelé preteky, užili sme si stúpania, aj klesania, pekné výhľady a peknú prírodu.

Maros Kuldik Kouty 2018

Náročnosťou to bolo takisto super, bolo to ťažké, ale adekvátne k povesti Koutů. Keby to bolo moc ľahké, už by to nebolo ono, treba prijať to, čo nám organizátori pripravia. Ja som im vďačný za to, že si dali námahu usporiadať takúto dobrú a náročnú trasu. Zas a znova (ale bez toho to už hádam ani nejde) by som chcel poďakovať všetkým ľudom, ktorí ma podporovali na trati, vedľa nej, povzbudzovali ma alebo akokoľvek mi pomohli. Pri log carry som si myslel, že mi už odpadne ruka, ale dokázali ste ma vyhecovať k nadľudskému výkonu.

Marosko medaile 2018

Video:

Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Štart

Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Multiring

Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Drôt

Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Stena

Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Finish

Po tomto víkende mám pocit, že som nanosil toho toľko všetkého možného, že ma už nič nedokáže prekvapiť, a že unesiem hocijaké bremeno.

Blato, blato, dážď a zase blato

Po dlhom čase som išiel zdolať dlhšiu trať ako Sprint a zo začiatku som bol aj celkom rád, že to je práve lokalita Várgesztes v susednom Maďarsku. Toto miesto je neďaleko môjho rodného Komárna, tak som nemusel ani veľa cestovať a vedel som, že miestne kopce nie sú také nebezpečné. To som ale nevedel, že sa v noci pred pretekmi tadeto preženie búrka a sťaží všetky podmienky.

Marosko v madarsku

                  Ráno v deň pretekov bolo sychravo a ja som si predstavoval tú čľapkanicu, čo musí byť na mieste. Prvýkrát som však zažil, že blato a spomínaná čľapkanica tvorila prístupovú cestičku do hlavného areálu. Rozloženie prekážok na trati bolo pre mňa trošku prekvapujúce, lebo som nečakal, že sa vykúpem v jazere hneď na druhom kilometri, alebo že šplh na lane bude takisto ešte v prvej polke pretekov.

Marosko v Madarsku

Poprehadzovanie prekážok bolo ale skôr spestrením a potešil som sa aj memory testu.

Trať samotná nebola podľa môjho názoru ťažká, neboli tam ťažké stúpania ani náročné klesania, jediným kameňom úrazu bolo množstvo blata, ktoré mi komplikovalo pohyb. V mojom prípade sa nejedná len o zvýšené riziko šmyku, ale tým, že neustále musím balansovať na barlách, tak moje ruky dostávajú oveľa viac zabrať ako len pri bežnej chôdzi. Na asi posledných piatich kilometroch som mal pocit, že to moje tricepsy nezvládnu a roztrhnú sa.

Maroško v Maďarsku

Na začiatku bolo trošku trávnatej plochy prípadne asfaltová (alebo betónová?) cesta, no hádam to nepreženiem, keď poviem, že 90% trate tvorilo blato. Pred pretekmi som si zaumienil, že by som rád dokončil preteky pod 6 hodín a bol som aj prekvapený, ako mi to v tom blate celkom dobre ide. Ponáhľať som sa nevedel veľmi, terén mi to nedovoľoval, do kopca som išiel niekedy štýlom dva kroky dopredu jeden (šmyknutie) dozadu, ale stále som bol v limite. Celkom som sa spoliehal na to, že čas ušetrím na úspešne zdolaných prekážkach. Keďže ale všade, kde sa dalo pozrieť bolo len blato, a ešte nám k tomu aj popritom sem-tam zapršalo, tak niektoré prekážky boli šmykľavé. Smolu som mal pri šplhu na lane, kedy som lano vyšplhal až úplne hore, ale rukou som o milimeter minul zvonček a zošmykol som sa dole.

Marosko v Madarsku

Dobrovoľník mi síce vravel, že sa mu zdalo, že som sa dotkol, ale nemohol som s ním súhlasiť – išiel som si odskákať angličáky. Svoje druhé kolo trestu som si odskákal na traverse wall, na ktorom sa mi dlhodobo nedarí a tentokrát som sa nedostal ani za prvé zalomenie steny. Oštep môj drahý! Terč som minul len o pár centimetrov. Veľká škoda, bol to doteraz asi môj najlepší pokus, ale nevadí, vždy si vravím, že najbližšie ho už trafím (90 BP). Predposledná prekážka bola multi rig, tentokrát kruhy na striedačku s lanami. Nemal som dobrý grip, ruky sa mi šmýkali (120 BP). Na druhej strane ma teší perfektne zvládnutý olympus, pri ktorom som cítil plno síl v rukách a sám neviem, ako som sa cez neho tak bleskovo dostal. V cieli mi nakoniec svietil výsledný čas 6:01:11, no napriek tomu, že som o vyše minútku nesplnil svoj stanovený limit, tak som na dané podmienky so svojím výkonom spokojný.

Marosko

                  Na záver mi nedá nespomenúť úžasných ľudí, či už samotných pretekárov alebo aj divákov. Ak som niekedy povedal, že ma na trati povzbudil každý druhý pretekár, tak teraz som mal pocit, že sa to číslo pohybuje okolo 1,5.

Marosko v Madarsku

Nechcem aby to znelo ako klišé, ale naozaj som vďačný za každé povzbudivé slová na trati, za každý potlesk, či potľapkanie po pleci.

Marosko medaila y Madarska

Blata mám po krk už do konca života asi, ale druhý kúsok skladačky je môj.

Marosko v Madarsku

Čo má spoločné Maria Therézia a Maroško

Uplynulý víkend som sa zúčastnil pretekov Spartan Race pri Viedni (Wiener Neustadt), a tak prvýkrát môžem porovnať, čím sa líšia takéto preteky od pretekov v strednej Európe.

Prostredie vojenskej akadémie pekné, niekoľko tisíc ľudí, pretekárov, aj divákov.

Chvíľku mi trvalo kým som sa zorientoval a dostal na registráciu a vybavil všetko potrebné.

Už hneď štart bol trošku iný, na aký som zvyknutý. Pretekári si dávali rozcvičku priamo na štarte, začali krúžiť dokola, a potom ich moderátor rozdelil na dve skupiny a popohnal ich proti sebe – pripomínalo mi to pogovanie na rockovom koncerte (moshpit). Ja som ich len sledoval zozadu z bezpečnej vzdialenosti. Čo sa mi ale nepáčilo bolo, že sme nedodržali presný čas štartu, meškali sme pár minút – na štarte chýbala časomiera, a tak odpočítavanie ostalo na moderátorovom uvážení.

Prekvapilo ma tempo pretekárov – bolo dosť nízke a dokázal som držať tempo s poslednými. Po pár sto metroch sa vytvoril rad pred úzkou cestičkou do lesíka, no v zásade som stále nerozumel, prečo sa to tak vlečie. Jednoducho si dávali načas.

V lesíku som narazil na prvú novú prekážku – nosenie drevených bedničiek, ako nákupy. Zainteresovaný to poznajú aj pod názvom farmer carry, čo som mal našťastie nacvičené z gymu, takže som konečne mohol zužitkovať aj tieto skúsenosti.

Miestni vojaci pre nás pripravili príjemné prekvapenie, oživenie pretekov – plazenie sa pod tankom.

Mojich prvých 30 angličákov som absolvoval na traverse wall, kde sa mi nešťastne pošmykla noha, ale povedal som si, že nevadí.

Snažil som sa sústrediť na ďalšie, ťažšie prekážky, ktoré ma len čakali. Šplh po lane bol našťastie opäť „nasucho“, takže mi nerobilo veľké problémy dočiahnuť na zvonček, hoci práve pri tomto šplhu ma mierne chytal kŕč do zadného stehna. Trošku obmenený bol pre mňa aj sandbag carry, kde som vláčil placaté vrecia s oficiálnym spartan označením a napísanou váhou 50 lbs (cca 22,6kg). Najväčší problém bol v tom, že to bolo malé vrece a nevedel som ho riadne uchopiť, ale zvládol som aj toto bez vážnejších komplikácií.

Pri prekážke bender som opäť dlhšie čakal, kým sa dostanem na rad, aj som sa zakecal s jedným pretekárom, tak mi trošku rýchlejšie ubehol čas. Už som netrpezlivo čakal stanicu s občerstvením, bol som celkom vysilený, no pár pohárov vody ma opäť prebudilo k životu.

Keď som došiel k atlas carry, tak som vedel, že to nebude také jednoduché. Videl som, že niektorí zdatní pretekári s ťažkosťami nosia ťažkú betónovú guľu. Pýtam sa dobrovoľníka, že koľko váži tá guľa a vraví mi, že 20 kíl a zároveň pozerá na mňa a dodáva, že je nemožné, aby som to zvládol. To ma namotivovalo ešte viac a vravím mu, nech mi len pomôže zdvihnúť tú guľu. On mi ešte raz zopakoval a pokúšal sa ma presvedčiť, že to nemôžem spraviť, ale podal mi guľu do rúk.

Moje prvé myšlienky po prvom metri boli nadávky na toho dobrovoľníka, lebo keď to bolo 20 kíl, tak ja som pápež. Keď som si potreboval oddýchnuť, tak som si oddýchol, pustil guľu na zem a niektorí pretekári mi potom pomohli opäť zdvihnúť guľu, no táto prekážka mi strašne vyťahala ruky a celkovo ma možno najviac vysilila.

Dostal som sa k invert monkey baru, mojej celkom obľúbenej prekážke, ktorú som doteraz stále spravil, no tyče sa strašne šmýkali a bolo veľmi ťažké sa udržať a nakoniec som sa v trištvrtine zošmykol. Pocítil som trochu sklamanie, ale pomerne rýchlo som to hodil za hlavu (60 trestných burpees).

Spravil som ďalšiu novú prekážku – vodorovne natiahnuté lano, po ktorom bolo treba uchytiť sa rukami aj nohami a prerúčkovať sa až k zvončeku. Multi rig, veril som si, no opäť boli zablatené tyče a v polke prekážky som sa zošmykol (90 BP).

Vyšiel som po cargo sieti hore a v cca 5m výške som prešiel po úzkej kladine a následne po sieti dole.

Kontajner s ľadovou vodou, ktorá nebola až taká ľadová, ma celkom osviežil a zmiernil bolesť v svaloch. Na olympuse som si taktiež veril, veď na posledných dvoch sprintoch som ho dal s prehľadom.

Opäť sa vyhovorím na šmykľavú prekážku, no cítil som však, že aj svaly v rukách sú už strašne unavené. Chýbalo mi asi jedno prechytenie, aby som zazvonil na zvonček (120 BP). Pár metrov, hneď za rohom ma čakal môj „obľúbený“ oštep. Terč sa mi zdal dosť blízko, takže aj moje nádeje boli dosť vysoké. Dal som si pozor, aby som si nepristúpil lano, hodil som ho dobrým smerom, oštep doletel, zapichol sa a hneď aj vypadol (150 BP). Teší ma aspoň progres na tejto prekážke.

V zápätí sme museli vyliezť po kolmej sieti na asi 5m vysokej stene hore, kde ma chytil kŕč do lýtka. Už som mal naozaj unavené svaly. Dal som si magnéziový shot a pokračoval som k twisteru. Táto prekážka bola tiež pre mňa novinkou, a tak som nevedel akú taktiku mám na ňu zvoliť. Začal som dobre, dokonca mi to išlo lepšie, ako som čakal, ale dvakrát som zavadil o pretekára vo vedľajšej dráhe a to ma vyviedlo z koncentrácie a došli mi aj sily – v dvoch tretinách som spadol (180 BP).

Nasledovala už iba jedna zákruta, obehnutie okolo sochy Márie Terézie, posledná vysoká stena, skok cez oheň a cieľ. Výsledný čas 2:50:23.

Ak by som mal zhrnúť tieto preteky, tak by som povedal, že náročnosťou bola trasa veľmi pestrá, páčila sa mi, aj prostredie bolo pekné. Ľudia boli aj tu veľmi milí a zdvorilí, podporovali ma, ponúkali mi pomoc na prekážkach, dokonca mi raz ponúkli, že odskáču za mňa angličáky, no to som slušne odmietol.

Nepáčila sa mi práve táto skutočnosť, že pretekári si pomáhali v burpee zóne a skákali trest namiesto druhého. Pretekári si dokonca pomáhali na prekážkach zakázaným spôsobom, čo by sa pri CEU Spartan Race nemohlo stať.

Tento Sprint mi skôr pripomínal naše charity sprinty, bolo to také voľnejšie, že pretekári si niekedy robili, čo chceli a dobrovoľníci im na to nič nepovedali. Na multi rigu som videl jedného pretekára, ktorý len na tejto jednej prekážke trikrát rôzne porušil pravidlá. Práve ten zápal pre súťaživosť u pretekárov mi chýbal najviac.

Celkovo však tieto preteky, aj napriek predošlej negatívnej kritike, hodnotím ako pozitívnu skúsenosť. Absolvoval som mnoho nových prekážok, získal som prvú „zahraničnú“ sparťanskú medailu a určite uvažujem nad tým, že si túto lokalitu niekedy zopakujem.

 

Spartan v Kutnej hore zdolaný dvakrát

Na preteky Spartan Race v Kutnej Hore som sa veľmi tešil, pretože to boli moje prvé z časti mestské preteky, no na druhej strane som mal aj mierne obavy, pretože som týždeň pred tým zistil, že mestské chodníčky, vydláždené cesty, asfaltka, mi moc nevyhovuje – zúčastnil som sa totiž pouličného behu, po ktorom som mal obrovský pľuzgier na asi tretine chodidla.

Vedel som, že sa mi pľuzgier obnoví, no tvrdohlavo som išiel za svojim cieľom.

Ešte pred mojím prvým štartom som mal tú česť odštartovať vlnu Spartan Kids Special, vlnu mladých bojovníkov, ktorí sa nikdy nevzdávajú, ani na trati, ani v živote. Krátko nato som vyštartoval aj ja. Začalo sa pomerne netradične – dole z kopca, po vydláždenej ceste,

no netrvalo dlho a o niekoľko minút sme prvýkrát prekračovali potok a vstupovali sme do lesíka, potoka, na lúky…

Veľkú časť trate tvoril práve potok, ktorý ma výrazne spomalil, no chcel som byť opatrný a šetriť sily kráčajúc proti prúdu.

Z prekážok mi nerobila problém ani jedna, všetky som prechádzal pomerne ľahko, potešila ma aj, pre mňa nová, prekážka bender, ktorú som tiež s pomocou ostatných pretekárov hravo prekonal.

 

Potešilo ma aj to, že sandbag carry taktiež nebol nejako extra dlhý, a tak mi ťažké vrece nestihlo zničiť krk. Na šplh na lane som si celkom veril, lebo som videl, že sa nejde z vody, no zároveň som mal obavy, že nevyšplhám, pretože predchádzajúca prekážka bola veľmi blatová a takisto aj laná boli vlhké od blata. Stisk rúk som mal však dostatočne pevný, aby som sa vytiahol až na vrchol a zazvonil.

Záverečná časť bola opäť mestská, okolie chrámu sv. Barbory pekne skrášľovalo prekážky, ako walker walk, spear throw, či multi rig. V takomto peknom prostredí sa aspoň lepšie robili angličáky. Opäť mi nevyšiel hod oštepom, no boli to zároveň moje jediné burpees. Peknými vydláždenými uličkami som pokračoval ďalej, prekonal posledných pár prekážok a už som bol aj v cieli. Výsledný čas 2:22:08.

Nasledoval rýchly obed, pár hodín oddychu a o 16:00 som sa opäť postavil na štart, tentoraz Charity vlny. Povedal som si, že sa nebudem veľmi ponáhľať, času mám dosť, vedel som už, čo ma čaká. Aj keď som nešiel na plný plyn, tak tempo som mal porovnateľné ako na prvom Sprinte doobeda.

Malý rozdiel bol v tom, že bolo o čosi menej ľudí na trati a tak som nemusel čakať toľko na prekážky, išiel som plynulejšie. Tento rozdiel však spôsobil to, že som sa nakoniec dostal do cieľa ešte o cca 9 minút skôr (výsledný čas cca 2:13), pričom som opäť netrafil oštep do terča a poctivo som si odskákal trest. Výsledok však v tomto prípade nie je dôležitý.

Pri Charity Spartan Race ide hlavne o pomoc druhým, o podporu pre tých, ktorí to potrebujú viac, ako my. Preto som strašne rád, že sa charitatívneho behu zúčastnilo toľko veľa ľudí. Je úžasné sledovať, ako sa ľudia vedia zomknúť pre pomoc iným.

Spartan v Kutnej hore, ktorý skrýva v sebe aj nečakané prekvapenia.

Musím sa vrátiť ešte k jednej, pre mňa nečakanej, veci. Pred Charity Sprintom sa na pódiu ujal mikrofónu Honza Jirkal, aby poďakoval všetkým pretekárom a navyše aby odovzdal špeciálne ocenenie trom pretekárom. Nevedel som, o čo sa jedná, no keď som videl prvého oceneného Martina Zikmunda, tak som vedel, že to nie je každodenná záležitosť a vedel som, že cena je v správnych rukách. Druhým oceneným bol Richard Wiesner, Martinov kamarát a pomocník na ťažkých tratiach. Keď Honza povedal tretie meno, moje meno, tak som ostal v miernom šoku. Povedal mi, že mňa a aj ostatných týmto víta v takej akoby sparťanskej sieni slávy.

No to je jednoducho niečo tak neopísateľné, že aj teraz keď si na to spomeniem, tak strácam reč.

Jediné, čo môžem povedať je, že som nesmierne vďačný nielen za toto ocenenie, ale za tú obrovskú podporu, ktorú dostávam od všetkých tých ľudí na trati, mimo nej, v bežnom živote a vôbec všade.

Som Vám naozaj veľmi vďačný za všetko.

Medzinárodný pouličný beh Komárom Komárno 2018

Beh Komárno-Komárom

Uplynulú nedeľu (22. apríla) som sa zúčastnil svojho prvého pouličného behu Komárno-Komárom, ktorý sa organizuje tradične každý rok v rámci Komárňanských dní. Tohto behu som sa chcel zúčastniť už aj minulý rok, ale na poslednú chvíľu som z toho vycúval, a tak som si povedal, že tento rok si to vynahradím.

Pôvodne som sa chcel zúčastniť 10km dlhej trate, no nakoniec som si povedal, že aj niečo vyše 5km mi bude stačiť, keďže o necelý týždeň nato ma mali čakať moje prvé preteky Spartan Race v tejto sezóne. Tento beh som bral ako prípravu, tréning na Spartan. Ďalšou podstatnou vecou bolo, že sme sa s trénermi z Black CrossGym-u dohodli, že by sme našou účasťou, pod heslom „run to save lives“, radi dostali do povedomia ľudí našu snahu o pomoc pre onkologicky chorú mladú mamičku Anet a iných, ktorých postihol rovnaký osud.

Tento rok sa bežalo z maďarského Komáromu až pred športovú halu v slovenskom Komárne. Mal som mierne obavy z toho, aby som organizátorov príliš nebrzdil mojim neskorým príchodom do cieľa. Od štartového výstrelu som však držal celkom slušné tempo s davom a bol som prekvapený, keď som hádam prvý kilometer videl pred sebou moje kamarátky Annu a Beu, a takmer vôbec sa mi nevzďaľovali. Potom som trošku spomalil, aby si moje svaly trochu oddýchli, no stále to bolo tempo minimálne rýchlej chôdze. Niektorí pretekári učinili rovnako a postupovali ďalej len chôdzou. Vtedy som ich predbehol. Uvedomil som si, že možnože predsa len nie som na tom až tak zle a moje obavy, že prídem do cieľa posledný, boli asi zbytočné. Nesmel som však poľaviť v tempe. Vravel som si v duchu, že čím menej budem zastavovať, tým skôr to budem mať za sebou, veď je to len 5km, ktoré hravo zvládnem. Zastavil som sa len pri občerstvovacích staniciach s vodou, ktorá mi padla celkom vhod. Od hlavnej ulice, ktorá vedie na hraničný most, sa zvyšoval počet divákov stojacich pri trati, ktorí povzbudzovali každého pretekára. Bolo opäť skvelé počuť skandovanie, ktoré dokáže dodať pretekárovi mnoho energie. Tak isto to bolo aj u mňa, keď som začul svoje meno, alebo keď som zazrel nejakú známu tvár v dave, tak ma to vzpružilo a zrýchlil som. Trápila ma iba jedna vec. Zhruba od polovice pretekov som si bol takmer istý, že budem mať pľuzgier na chodidle, pretože som cítil, ako sa mi noha veľmi šúcha v topánke. Keď ostával už iba asi 1km do konca, tak vtedy ma tento predpokladaný pľuzgier začal dosť bolieť. Spomalil som iba minimálne a iba na chvíľku. Povedal som si, že nechcem už spomaľovať a dobojujem to v tomto tempe. Posledných pár zákrut a cieľová rovinka. Tesne pred cieľom sme spravili ešte 5 angličákov, a za búrlivého potlesku sme vošli do cieľa. Je skvelý pocit prichádzať do cieľa, keď aj moderátorka podujatia komentuje dianie v cieľovej rovinke a kričí vaše meno.

Do krku mi zavesili peknú medailu a svoj prvý oficiálny beh (nie prekážkový) som mal za sebou.

Prvý beh mám za sebou a zistil som, že je veľký rozdiel bežať na asfalte a v teréne. Na asfalte mi to ide síce rýchlejšie, ale zato moje chodidlo viac trpelo. Ešte v živote som nemal taký pľuzgier, ako mám teraz na nohe a ja len dúfam, že aspoň bolesť ustúpi a budem vedieť nastúpiť na svoje prvé tohtosezónne preteky Spartan Race, ktoré ma čakajú už o pár dní v Kutnej Hore. Nejedná sa však o žiadne smrteľné zranenie, takže nariekanie v tomto prípade nie je na mieste a idem sa tam popasovať o čo najlepší výsledok.

Chcel by som sa poďakovať celému Black CrossGym-u, trénerom, ale aj ostatným cvičiacim za sprievod počas pretekov a vôbec za účasť na pretekoch, rodine a všetkým ľudom, divákom, ktorí podporovali nielen mňa, ale aj všetkých pretekárov.

Boli ste skvelí.

Hendikep už ďalej nemusí byť prekážkou ani pri stolnom futbale

Šport je súčasťou života, je to silná motivácia, ktorá posúva človeka v ťažkých chvíľach.

Takto je to aj v prípade Maroška.

Sám povedal hendikep už ďalej nemusí byť prekážkou, či výhovorkou. Jeho presvedčením je, že za každých okolností víťazí a nikdy neprehráva.

,,Nechcem, aby to znelo ako klišé, ale motto „Nikdy sa nevzdávaj!“, som si obľúbil už v detstve, skôr, než to bolo cool postovať na sociálnych sieťach alebo si to tetovať na predlaktie. Ženie ma myšlienka alebo vedomie, že som schopný hocičoho, prípadne, že nič nie je nemožné. A ešte sa mi páči „trpezlivosť ruže prináša“, alebo rôzne vtipné modifikácie klasických prísloví, ako napr. „Kto druhému jamu kope, nebude mať vlastnú“, prípadne „Kto neskoro chodí, ďaleko býva“.

Obdobie medzi rokmi 2002 a 2005 s občasnými prestávkami, strávil v nemocnici. Napriek tomu, že v škole dosť veľa vymeškal, úspešne dokončil základnú, strednú a vysokú školu.

Podarilo sa mu dokončiť inžiniersky stupeň v odbore aplikovanej informatiky a automatizácie v priemysle. Vždy mal rád šport. Rád hrával basketball a dodnes je jeho veľkým fanúšikom.

V roku 2007 sa dostal k stolnému futbalu, ktorý neskôr začal hrať aj súťažne a organizuje turnaje.

Stolný futbal je hrou, kde jednoznačne víťazí rýchlejší a pohotovejší hráč.

Ukázal, že sa dá napredovať v športe alebo v hociktorej inej oblasti života, že hendikep už ďalej nemusí byť prekážkou, či výhovorkou.
Jeho cieľom je ukázať ľudom jeho motto, ktorým je presvedčenie, že za každých okolností víťazí a nikdy neprehráva.

,,Šport som mal vždy rád. V škole som mal rád telesnú výchovu, na ktorej sme často hrávali vybíjanú. Hrávali sme s kamarátmi hokejbal za domom a takisto som rád hral basketbal, s ktorým som mal plány venovať sa mu na profesionálnej úrovni.“

Pozitívne myslenie je veľmi dôležité a praje si, aby som ním nakazili čo najviac ľudí.

Sledovať ho môžete na jeho instragame @marosh_the_spartan.

Oficiálna organizácia turnajov a líg v stolnom futbale na Slovensku Foosballová Únia Slovenska (FUS) tu