Prvý letný Spartan Race na Mallorce

Spartan Race Mallorca Super & Sprint

Super: distance: 10,6km; elevation: 541m; time: 5:15:23

Sprint: distance: 5,72km; elevation: 236m; time: 2:49:30

Prvý letný Spartan Race v tomto roku som absolvoval na peknej, slnečnej Mallorce. Po Mallorce som pokukoval už dva roky dozadu, no nikdy sa mi tam nepodarilo dostať. Túto destináciu som si vybral preto, lebo dátumovo sa mi stále prekrývala s mojimi narodeninami, ktoré som chcel osláviť na nejakom výnimočnom mieste, ideálne spojenom s pretekmi. Preto som rád, že sa mi to tento rok podarilo.

Na programe sme mali s mojim tímom sobotný Super a nedeľný Sprint. Keď sme dorazili do festival zóny, naskytol sa nám veľmi nepríjemný pohľad na nekonečne dlhý rad ľudí, čakajúcich na registráciu, ktorý sa tiahol cez celú festival arénu. Toto organizátori nezvládli a preto sa posúval aj štart všetkých vĺn o pol hodinu. Ako pochvalu si zaslúži zaujímavo spravený bag check, ktorý pozostával z niekoľkých vojenských truckov, do ktorých si pretekári mohli odložiť svoje batohy. Keďže sa tieto preteky konali v blízkosti areálu vojenskej základne, boli nápomocní aj vojaci, tam kde mohli. Ešte pred štartom sme postretávali slovenských a českých „kolegov“ a navzájom sme si zapriali veľa šťastia a mohli sme sa vydať na dobrodružstvo.

Počasie nám prialo, bolo jasno a slnečno, príjemne teplúčko.

Na tieto preteky som prišiel s cieľom si ich do sýta užiť a nie roztrhať sa za každú cenu, aby som mal čo najlepší čas. Ďalší môj cieľ bolo ukázať tamojším ľudom, že, čo všetko je možné a motivovať ich k možno zodpovednejším výkonom, čiže taká vzorná reprezentácia CEU. Pred dvomi rokmi som sa zúčastnil pretekov vo Wiener Neustadt a bol som sklamaný zo správania sa niektorých pretekárov. Mimo CEU sa totiž Open vlny neberú vážne, volunteeri nie sú prísni a pretekári si pomáhajú na prekážkach (balance, monkey bar) a často nespravia ani 5 burpees ako trest. Tu som očakával niečo podobné, bol som na to pripravený a nakoniec sa mi to (žiaľ) potvrdilo. Som zvyknutý na CEU pravidlá a aj mi vyhovujú prísnejšie podmienky.
Trať bola samo o sebe veľmi pekná, naskytlo sa nám množstvo pekných výhľadov. Asi najväčšie mínus považujem to, že bola veľmi prašná a štrkový povrch mi nie úplne vyhovoval. Prekvapilo ma, že tam majú aj nejaké menšie kopčeky, čakal som viac rovinatý profil, no mne osobne sa stúpalo veľmi pohodlne, ani som sa veľmi nezadýchal, s dychom som pracoval veľmi efektívne. Z nových prekážok som sa najviac tešil na chain carry, nosenie mohutnej reťaze, ktorá mohla mať okolo 30kg (opravte ma, neviem koľko má naozaj). Museli sme vymyslieť, ako umiestniť reťaz tak, aby mi pohodlne sedela na ramenách a stúpali sme s ňou do kopca, kde som sa aj pošmykol a reťaz mi spadla. Spartania iných krajín sú, našťastie, tiež solidárny a hneď mi ponúkli pomoc a hodili mi reťaz spať na plecia. Pri atlas carry som spoznal Ryana, Američana, ktorý síce nebol vojakom a ani nepotreboval zachrániť, ale bol hráčom rugby a zachránil práve on mňa, keď mi pomáhal dvíhať ťažkú betónovú guľu. Spomínaní vojaci boli aj na občerstvovačkách a bol som nesmierne poctený, keď mi práve oni zatlieskali, podporili ma a vyjadrili poklonu. Úžasný pocit. Z-wall je v zahraničí oveľa ľahšia ako u nás, takže aj keď som na nej strávil pomerne dosť veľa času, zvládol som to. Jediných 30 burpees som si dal za zbabraný oštep. Myslím, že aj samotný volunteer ma považoval za blázna, keď ma videl koľko veľa skáčem. Tradične najdlhšie mi trval bucket carry, ktorý som musel na začiatku zvládnuť strmým betónovým stúpaním, no našťastie môj support vymyslel asi najlepšiu možnú taktiku (viď. fotky v albumoch). Novou prekážkou pre mňa bol aj Beater, rúčkovacia prekážka s kombináciou pevných a otáčajúcich sa segmentov, no tento typ prekážok mi v zásade nerobí problémy. Do cieľa to bol už len kúsok a tak sme si o chvíľku mohli vychutnávať zaslúžený banán.

V nedeľu prebiehal Sprint veľmi podobne s rozdielom, že organizátori sa akosi poučili z predchádzajúceho dňa a nebolo vidieť dlhočizný rad na registráciách. Pekné počasie, prašná trať a o niekoľko prekážok menej. Prekvapilo ma, že v sobotu na Superi absentoval sandbag carry, no na Sprinte sme ho už mali. Normované vrecia s pieskom nesedia tak dobre na ramenách, krku, a preto sme sa s ním trošku natrápili. Inak išlo všetko hladko, dokonca natoľko, že môžem s hrdosťou prehlásiť, že Sprint na Mallorce bol prvým pretekom, na ktorom som nerobil žiadne trestné burpees. Trafil som teda aj oštep (momentálne si nepamätám, aká je moja úspešnosť, ale skúsim zistiť).

V cieli nás čakala nemilá skutočnosť, že medaile a tričká kvôli šíriacemu sa vírusu nedorazili včas, tak sme si ich ani nevyzdvihli. Jedna milá vec sa mi ale predsa následne stala – miestny moderátor podujatia si ma zavolal na pódium a spravil so mnou krátke interview. Ľudia mi čapkali, hádam ešte viac, ako víťazom, za čo som im so srdca vďačný.

Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí ma na trati podporovali, divákom, ktorí o dušu tlieskali, novým známostiam, kamarátom, ktorých som spoznal a môjmu tímu, ktorý ma na tomto výlete sprevádzal, manažérke a MojejŽeneFiloméne.

Verím, že sa čoskoro vidíme!