Dajte mi na plecia celý svet a ja ho unesiem
Dajte mi na plecia celý svet a ja ho unesiem -13_Spartan_Race_Super_Kouty
Nedá mi nezačať tento report dňom pred pretekmi. Do Koutů (pri slove Kouty budem používať radšej české skloňovanie) a festival arény som prišiel už v piatok, aby som sa pozrel na to, čo ma čaká na druhý deň. Stretol som sa aj s riaditeľom CEU Spartan Race Michalom Kúkolom, s ktorým vždy rád hodím reč.
Neprezradil mi nič nové, čo by som pred tým nevedel, a síce to, že to budú veľmi ťažké preteky. Spýtal sa ma, za aký čas som spravil Super pred dvomi týždňami v Maďarsku a povedal som mu, že za 6 hodín. Vedel som, a sám som to aj po týchto pretekoch povedal, že trasa nebola taká náročná, bola iba dlhá a plná blata, v ktorom sa mi zle išlo.
Michal sa zamyslel a povedal mi, že ak mi Super v Maďarsku trval 6 hodín, tak tu mi odhaduje 8-9 hodín.
Táto informácia spôsobila to, že som mal pred Koutami ešte väčší rešpekt ako dovtedy. Neviem, či som bol niekedy pred pretekmi nervóznejší ako teraz a v noci som nevedel spať, zaspal som možno dvakrát na hodinku.
Ráno som vstal z postele unavený a bez patričného nadšenia. 8 až 9 hodín? Stále mi to vŕtalo v hlave. Veď to predsa nie je možné, Valču som predsa minulý rok tiež dal za 6 a pol hodín a je to ťažká trať. Povedal som si, že snáď sa Michal len mýli a stanovil som si svoj osobný limit na maximálne 7 hodín. Pustil som sa do štartu.
Počasie sa mi asi tiež snažilo robiť naprieky, lebo ja som teplomilný človek a pár dní dozadu som sa ešte opaľoval pri 30 °C a teraz na tabuli v lyžiarskom stredisku svietila teplota 10 °C. Našťastie som mal ale tričko s dlhými rukávmi a aj legíny. Štart bol bezproblémový, rovno do kopca.
Aj napriek tomu, že sa hneď od začiatku ozývalo presilené rameno spred dvoch týždňov zo Spartanu vo Várgesztesi, tak som vedel držať dobré tempo a nezaostával som veľmi za hlavným pelotónom. Už ako tretia prekážka sa objavil môj veľký strašiak – bucket carry. Nikdy pred tým som túto prekážku nezažil a toto isté som povedal aj rozhodcovi, keď sa ma pýtal, ako ju zvládnem. Veľakrát som premýšľal o spôsobe akým by bolo pre mňa najľahšie odniesť vedro plné štrku, vedel som, že tento moment raz nastane.
Vypýtal som si vedro s uškom, našťastie tam jedno bolo a rovnako som si vypýtal povolenie naplniť vedro len do polovice. No aj tak som mal čo robiť. Vedro som vedel niesť len dvomi spôsobmi – buď len v pravej ruke za uško vedra (nebudem teraz vysvetľovať prečo len v pravej a nie aj ľavej), alebo oboma rukami uchopene vedro pred sebou, tak ako to robili všetci pretekári. Túto druhú polohu som využíval hlavne vtedy, keď si moja pravá ruka potrebovala oddýchnuť, čo bolo veľmi často – vedro bolo ťažké. Išlo mi to veľmi pomaly, no snažil som sa sústrediť na nerovnosti, aby som o nič nezakopol, nechcel som spadnúť a vysypať obsah vedra – potom by som si to mohol dať od začiatku. Išiel vedľa mňa aj spomínaný rozhodca pre prípad, že by som potreboval pomoc alebo by som sa dostal do problémov.
Ak ma pamäť neklame, tak som vedro za celý čas nepustil na zem a pomaly som absolvoval daný okruh až do konca, kde som s radosťou vysypal štrk naspať do kontajnera.
Hovoril som si, že čo tak asi bude neskôr, keď ma ruky už teraz tak bolia, či dokážem ešte neskôr niečo odniesť.
Vrátili sme sa dolu kopcom do blízkosti festival arény, kde bol dunk wall a trochu obďaleč som si dal svojich prvých 30 angličákov, lebo oštep som tak slabo hodil, že doletel len do polky a keď si na to teraz spomeniem, tak som nahnevaný na seba (aktuálne skóre 12-0 pre oštep).
Trochu občerstvenia a šup zase do kopca. Stúpanie opäť veľmi dlhé, zákruta doľava, prekážka zo stien na preliezanie a podliezanie a opäť cesta dohora. Následne zákruta doprava a tam neuveríte čo bolo.
Zase stúpanie! Myslel som, že vyššie sa už nedá ísť, no kopec predo mnou ma vyviedol z omylu. Opäť pár zdolaných prekážok a druhá občerstvovacia stanica. Boli sme zhruba v strede trate. Od tohto momentu cesta mierne klesala a ja som mohol zapnúť turbo až po najbližšiu prekážku. Na chvíľku som tak dokázal vyvinúť rýchlosť (pod)priemerného bežca a ja som bol rád, že som o nič nezakopol a neokúsil som tvrdosť zeme.
Asi najťažšia prekážka pre mňa bola tentokrát log carry – nosenie drevenej klady. Veľký drevený kus som opäť vedel niesť len na pravom ramene a istiť pravou rukou, ktorá bola zakrátko dosť vysilená. Oddychoval som asi každý piaty krok, a kým som stál drevo na ramene som si podopieral ľavou rukou. Takto som sa pomaličky posúval po nerovnom teréne a dával som si pozor, aby sa mi barle nezachytili o nejakú burinu. Mal som už iba pár desiatok metrov do konca, kedy som sa už značne vysilený o niečo potkol, stratil som rovnováhu a takmer som drevenou kladou prizabil vedľa trate oddychujúceho, kŕčujúceho Kapitána Ameriku (pretekár v tričku s motívom tohto komixového hrdinu).
Už keď som mal bremeno z pleca na chvíľku dole, povedal som si, že si trošku odpočiniem a dal som si aj magnéziový shot.
Kapitán Amerika mi pomohol zdvihnúť drevo zo zeme a dať mi ho na plece a spolu s ďalšími pretekármi ma povzbudzovali do úspešného zdolania tejto prekážky. Bolo to bolestivé a vedel som, že ma ešte niekde čaká nosenie vreca s pieskom. To bolo o pár prekážok a o pár km ďalej. Medzitým som však opäť nespravil traverse wall, takže som si dal svojich druhých 30 burpees. Nabral som sily na občerstvovni č. 3, trochu si odpočinul aj pri benderi, lebo sa čakalo v rade na prekážku, herkulova kladka zvládnutá na jednotku a mohol nasledovať sandbag carry. Vrece som nemal to najťažšie ktoré bolo k dispozícii, no krk a rameno som mal unavené z predchádzajúcich nosiacich prekážkach. Ako som sa pozrel dopredu na okruh, ktorý musíme absolvovať s vrecom, tak som si hneď spomenul na Valču.
Pocit déjà vu som mal aj pri tom, ako som stúpal do kopca, akoby som spoznával aj tie jamy v zemi, že som ich už niekde videl. (Ak by si niekto chcel pripomenúť, ako som zvládol valčiansky sandbag carry, tak si to môže prečítať tu.
Vedel som, že vo Valči som sandbag spravil bez zastavenia, plynulo a rovnaký úmysel som mal aj teraz. Vedľa trate sedelo a oddychovalo strašne veľa pretekárov a ja som sa k nim nechtiac pridal, pretože som sa pošmykol alebo zakopol a padol som aj s vrecom na zem.
Po vynútenom oddychu som pokračoval ďalej, ešte stále do kopca, potom do zákruty, kde sa mi po šikmine išlo veľmi zle a lepšie sa mi kráčalo do boku (aby som mal obe barly v rovnakej výške), a potom zase zákruta a smer dolu.
Niekde v polke svahu som sa opäť nechtiac ocitol na zemi, čo bolo spôsobené aj tým, že sa mi vrece kĺzalo z ramien dole a neustále som sa musel zastavovať a naprávať si ho. Neviem koľko mi trvalo absolvovanie tejto prekážky, no bol som strašne rád, že to už mám za sebou a veril som, že už nebudem musieť nič vláčiť.
Olympus som zvládol navlas rovnako ako v Maďarsku – rýchlo, šikovne, bravúrne, čiže veľká spokojnosť.
Bolo počuť už zvuk festival arény a ja som dúfal, že trasa nepovedia naspäť do lesa, mimo civilizácie. Na malý moment na mňa zasvietilo aj slnko, akoby mi dávalo najavo, že už bude len dobre.
Šplh na lane som nechcel zopakovať z posledných pretekov, kedy som o milimeter nedočiahol na zvonček a zošmykol som sa dole, našťastie som si teraz dal väčší pozor, nenechal som nič na náhodu a radšej som vyliezol o trochu vyššie, aby som s istotou zazvonil. Spokojný som pokračoval ďalej, predsa lesom, kde ma už čakal otec a vraví mi, že do konca to je odhadom už iba jeden kilometer, z toho polovica v potoku.
Preliezol som najvyššiu stenu na tejto trase a zišiel do potoka.
Tu som trochu spomalil a priebežne som si kontroloval čas na hodinkách, ktorý som mal vynikajúci, ale nechcel som poľaviť. V potoku som išiel skôr opatrne, aby som sa nepošmykol na kameňoch alebo aby som si nevyvrtol členok.
Po pár sto metroch brodenia sa v potoku ma čakal ostnatý drôt, ktorý je v Koutech už tradične umiestnený v ľadovej vode.
Myslím, že tentokrát mala voda 9 stupňov, takže zas až taká ľadová nebola, osvieženie prišlo celkom vhod, len po krátkom čase mi začali ruky naozaj mrznúť. Vydržal som aj toto, vyšiel z potoka na slip wall, ktorý bol celý mokrý, no aj tak som sa vedel bez problémov vyšplhať po mokrom lane.
Poslednou náročnou prekážkou bol multirig v kombinácii kruhy-laná na striedačku. Situácia bola obdobná ako v Maďarsku, rovnaká prekážka, zhruba rovnako klzká a dopredu som sa videl na angličákoch. Rozdiel bol len v tom, že som si nedal rukavice a nechcel som toľko otáľať, pustil som sa do prekonávania prekážky takmer hneď. Lenže už pri prvom prechytení som na seba v duchu začal nadávať, že prečo som prechytil pravou rukou, keď som doteraz vždy išiel dopredu ľavou. Túto chybu som dokázal napraviť a ďalší kruh som lapil ľavou rukou, ale takisto sa to nezaobišlo bez komplikácií. Kruh som zachytil asi len dvomi prstami a už som sa v mysli videl na zemi.
Pýtal som sa sám seba, že načo sa takto trápim, keď sa aj tak zošmyknem a tak či tak budem musieť odkráčať do burpee zóny. Lenže moja tvrdohlavá gebuľa bol proti. Horko-ťažko som prevliekol zvyšné prsty do kruhu a vedel som ho uchopiť do celej dlane. Pravou rukou som pustil lano a aj ňou som uchopil ten istý kruh. Ruky sa mi vystreli a pocítil som mierne pošmyknutie prstov. Nič vážne, udržal som to, ľavou rukou som sa načiahol po ďalšie lano, no aj toto som ledva dočiahol a držal som len za uzol a rozstrapkaný koniec dvomi prstami. Znova som musel vynaložiť extra úsilie, aby som lano vedel uchopiť do celej dlane. Nakoniec sa mi to podarilo, ale čakal ma ešte jeden kruh a lano. Tretíkrát som sa pýtal sám seba, že čo tu ešte robím, a ako je možné, že tu ešte stále visím. Posledný kruh bol suchší, zrejme sa tam pretekári dostali len zriedka, burpee zóna bola plná. Pri prechytení na posledné lano som vedel, že najdôležitejšie je nespanikáriť.
Mnoho pretekárov urobí tú chybu, že sa na posledný pohyb nesústredí dostatočne, chce rýchlo zazvoniť a minie zvonček. Pozbieral som zvyšky síl, ktoré vo mne ešte ostali prechytil som na lano a zazvonil na zvonček. Vôbec som nečakal, že by som takto náročnú prekážku dal, no v tej chvíli vypukol vo mne gejzír radosti a prekvapenia zo samého seba. Keď si spomeniem, že som sa trikrát videl na zemi, ale nakoniec som sa pozbieral a prekonal všetky nepríjemnosti, ktoré som na tejto prekážke mal, tak z toho naozaj plynie len ponaučenie, že sa nesmieme nikdy vzdávať.
Dobrý pocit ma nabil ďalšou energiou a cez stairway to sparta a poslednú stenu som preliezol, ako keby som práve začal preteky. Úplne som zabudol na to, že pôvodne som sa pri preskoku cez oheň chcel pri ňom chvíľu zohrievať, ale necítil som ani to, že by som bol podchladený.
Keď som došiel do cieľa, nesmierne som sa potešil výslednému času, ktorý bol pod 6 hodín.
Hneď som si spomenul na Michalove slová a jeho odhad 8-9 hodín a išiel som ho hľadať po areáli, aby som sa mu pochválil.
Kouty hodnotím ako skvelé preteky, užili sme si stúpania, aj klesania, pekné výhľady a peknú prírodu.
Náročnosťou to bolo takisto super, bolo to ťažké, ale adekvátne k povesti Koutů. Keby to bolo moc ľahké, už by to nebolo ono, treba prijať to, čo nám organizátori pripravia. Ja som im vďačný za to, že si dali námahu usporiadať takúto dobrú a náročnú trasu. Zas a znova (ale bez toho to už hádam ani nejde) by som chcel poďakovať všetkým ľudom, ktorí ma podporovali na trati, vedľa nej, povzbudzovali ma alebo akokoľvek mi pomohli. Pri log carry som si myslel, že mi už odpadne ruka, ale dokázali ste ma vyhecovať k nadľudskému výkonu.
Video:
Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Štart
Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Multiring
Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Drôt
Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Stena
Maroško Spartan Race Super Kouty 2018 Finish
Po tomto víkende mám pocit, že som nanosil toho toľko všetkého možného, že ma už nič nedokáže prekvapiť, a že unesiem hocijaké bremeno.