Posledný a zároveň najťažší krok k trifecte

Spartan Race Beast Kubínska Hoľa

dĺžka/distance: 21km   prevýšenie/elevation: 1400-1500m   prekážky/obstacles: 34

Posledný a zároveň najťažší krok k trifecte.

,,V noci som spal asi 1 hodinku, napriek tomu sa cítim celkom svieži, no necítim na sebe, že toto by mal byť ten deň, kedy by som mal podať nejaký extra výkon.

Som pomerne pokojný, mám vedľa seba opäť Petru, na ktorú sa spolieham, keď by bolo treba. Už aby to bolo za mnou. Tak poďme na to, štart máme za sebou, už len niečo vyše 20km predo mnou. Povedal som si, že to chcem dať pod 10 hodín, tak nech sa tak stane.

Úvod sa nám vydaril, udržiavame fajn tempo, aj keď stále pomaly stúpame. Z lúky do lesa a opäť na lúku a do kopca. Pri stúpaní idem ako prvý, určujem tempo a Petra ma nasleduje. Nastáva však malý problém – Petra má problémy s tempom, nevládze. Čakám ju zisťujem v čom je chyba a utešujem ju, že nevadí a všetko bude ok. Viem totiž, že takéto veci sa jednoducho stávajú, keď niekto nemá svoj deň, nerobím si z toho ťažkú hlavu a opäť stúpame hore. Opäť získavam náskok pred ňou a sem tam kontrolujem pohľadom, ako veľmi je pozadu, či nepotrebuje pomoc. Vravím si, že už mi nezáleží na 10 hodinovom limite, ale na tom, aby som pomohol ja jej, nechcem ju nechať v štychu. Prichádzam k prekážke – drevenej stene, s ktorými má Petra problémy a čakám ju, aby som ju mohol prehodiť. Preliezam cez stenu aj ja a využívam prvú príležitosť na občerstvenie a doplnene energie pretože vidím, že stúpanie nekončí. Opäť kráčam pred Petrou, ale už sa častejšie pozerám za seba, robím si o ňu starosti. Prichádzam k memory testu a čas, za ktorý ma Petra dobehne využívam na zapamätanie kódu (6DP9TL5L).

Vystúpali sme hádam až na samotný vrchol kopca a Petra medzitým zistila od iných pretekárov, že sa nachádzame len zhruba na 3,5km. To snáď nie! Veď sme na trati asi dve hodiny.

Predstavujem si možný scenár, že do cieľa prídeme za tmy.

Vzápätí sa v mysli upokojujem, že keď teraz bola náročná časť, tak ďalšia bude určite ľahšia. Jedna vec ale rozhodne stála zato vykráčať až hore – ten krásny výhľad. Nemám toho veľa precestovaného, ale na Kubínskej Holi som videl tie najkrajšie výhľady, bolo to niečo úžasné.

Pekne postupne kráčame ďalej, prekonávame prekážky, až sa dostávame ku kritickému bodu – sandbag carry. Nečakal som túto prekážku tak skoro, vedel som, že sme ešte v prvej polovici pretekov. Hovorím si, že skúsim to dať bez prestávky, ako vo Valčianskej doline. Realita je však iná. Vrece mi nesedí, stále sa mi kĺže z pravého ramena dole a každú chvíľu zastavujem, aby som si ho napravil. Nepomáha to a trápim sa s ním naďalej. Najprv klesanie dole, a potom cez lesík naspäť hore. Som ale pyšný na seba, že som s ťažkým bremenom prekonal asi dvojmetrové, dosť strmé prevýšenie, kde to veľmi zaváňalo šmykom a pádom. V lesíku narážame na miesto, kde sa cesta rozdeľovala a nevieme, ktorá cesta je tá správna. Ideme s davom. Ja idem naschvál pomaly, pretože sa mi nezdá smer. Pýtam sa ľudí pred nami, či ideme dobre, ale nikto si nie je istý. Ja si všímam, že páska, ktorá lemuje trať nepatrí spartan race-u, a tak sa vraciame dole a spať správnou cestou. Našťastie sme išli zle len pár metrov, vrece sa medzitým nie a nie umúdriť. Neskutočne ma ťaží na ramenách a čaká ma stúpanie. Dvaja neznámy ľudia vidia, že mám problémy, tak mi idú na pomoc. Petra mi síce vrece podopierala jednou rukou, no ani to nestačilo na to, aby sa nezošmyklo. S problémami nakoniec dokráčam k miestu, kde ho môžem zhodiť zo seba a na chvíľu si sadám, aby som si oddýchol. Celé zápasenie s vrecom trvalo asi pol hodinu. Pýtam sa dobrovoľníka, že ktorým smerom treba ísť ďalej a on mi ukazuje smer a posiela ma k vode. Ja sa pýtam, že či je tá voda na pitie alebo na plávanie. Hovorí mi dobrú správu, že na pitie… a vzápätí dodáva tú zlú, že bude neskôr aj tá na plávanie. Pri občerstvovaní vodou sa dozvedám, že máme za sebou iba 8,5km a boli sme na trati presne 4 hodiny.

Potreboval som trochu zvýšiť tempo, ale nedalo sa, kríza zastihla tentoraz mňa. Po ťažkom vreci ma boleli ramená a aj chodidlo. Petra už bola ok, vzchopila sa a ani vrece jej nerobilo problémy. Opäť som sa nadopoval nejakými výživovými doplnkami a Petra mi dala aj tabletku proti bolesti. Pomaly sme išli ďalej a čakal som, kedy zdroj energie začne fungovať. Potom to už išlo lepšie. Došli sme k spomínanej vode na plávanie. Ďakujem sám sebe, že som sa dal na otužovanie (odporúčam každému), lepšie tak zvládam teplotný šok. Trochu som sa bál, že ma prefúka, ale slnko ma príjemne hreje. O nejaký ten kilometrík ďalej ma čaká prekážka olympus a mojich prvých 30 angličákov. Teší ma však, že aj na tejto ťažkej prekážke si počínam stále lepšie a lepšie. Prvýkrát stretávam prekážku triceps bar a využívam roky chôdze o barliach, aby som túto prekážku hravo zvládol. Kód z memory testu bez problémov zopakujem, a opäť lesíkom až k sérií prekážok nasledujúcich hneď za sebou. Monkey bar v pohode prekonaný a nasleduje traverse wall. Vo Valčianskej doline som to zvládol, tak si trúfam aj teraz. Nečakane sa mi však noha zošmykla a tak si odskáčem ďalších 30.

Teší ma, že šplh po lane sa nezačína z vody, lano suché – konečne mám šancu sa vyšplhať. Šplhám, šplhám a nakoniec zvoním na zvonček. Paráda, som rád, že sa viem vyšplhať aj keď je treba, a nie len na tréningu. Nasleduje pár povinných prekážok no zase pokračujeme do kopca, ale už tušíme, že to je posledné stúpanie. Hod oštepom opäť nevyšiel (momentálne skóre je 6-0 pre oštep) – posledné trestné angličáky, dokopy 90, celkom slušné. Klesáme dole a pri preliezaní cargo siete počujem z festival zóny moderátora, že povedal moje meno, a že sa blížim do cieľa.

Až mi srdce poskočilo.

Prichádzame k multiringu a nestačím sa diviť. Masa ľudí sa prišla na mňa pozrieť a tlieskajú mi a skandujú o stošesť.

Vlhké oči, pocit vďaky a šťastia – fenomenálne, no zároveň mám pocit zodpovednosti, že teraz by sa patrilo prejsť cez túto nie najľahšiu prekážku.

Multiring sa mi darí prekonať a za potlesku divákov im posielam jeden úprimný bozk. Vchádzam do poslednej pasáže mimo festival zóny, spomaľujem, aby som počkal Petru, kým dorobí trestné burpees. Atlas carry – samozrejme som si vybral to najťažšie drevo, ale to sa dozvedám, až keď mám drevo dávno na rukách a tretinu cesty za sebou. Rýchlo vytiahnuť vrece na kladke a vzápätí hore, vyšplhať sa opäť do festival zóny, kde sa už opäť zoradili ľudia, aby nám zatlieskali a povzbudili nás. Pomáham Petre vyliezť na Stairway to Sparta a idem za ňou. Z vysokého „rebríka“ mám pekný výhľad na všetkých ľudí podo mnou. Od cieľa nás delí už len jedna stena, kde nám prichádza na pomoc neznámy človek, a skok cez oheň. Veľmi ma teší, že ešte horí, väčšinou keď prichádzam do cieľa, tak je už vyhasnutý.

Pozerám na displej, kde vedľa môjho mena svieti čas 8:41:12.

Na krk mi vešajú dve medaile – za Beast a regionálnu trifectu.

Pozerám na všetkých tých ľudí okolo mňa a nemôžem uveriť, že ten potlesk patrí mne … ostávam v nemom úžase… ”

Maroško