Krásne výhľady, medvede a prvý zásah oštepom, Rumunsko a Maroško

Krásne výhľady, medvede a prvý zásah oštepom, Rumunsko a Maroško

Video Spartan Race Beast, Rumunsko Maroš Kudlík

Beast je jedným z najťažších z pretekov Spartan Race, má viac ako 20km a viac ako 30 prekážok. Ja som sa svoj prvý tohtoročný Beast rozhodol absolvovať v Rumunsku. Bolo to aj preto, že táto krajina usporadúvala tieto preteky po prvýkrát, ale hlavne kvôli krásnej prírode, o ktorej som veľa počul.

Štart som mal až v nedeľu, ale v areáli som sa potuloval už v sobotu, aby som sa zoznámil s prostredím a bol som rád, že som stihol štart Zsolta Keresztesa, podobne hendikepovaného bežca,, ako ja. Zsolt išiel svoj prvý Spartan (Sprint) v živote a zdolal ho v parádnom čase vyše troch hodín, k čomu mu gratulujem. Ja som si svoj osobný limit nastavil na 9 hodín podľa aktuálnej formy a času Beastu z minuloročnej Kubínskej Holi. Začiatok bol pomerne nezáživný, za zmienku stojí veľmi dlhé, údajne až 3,5km, brodenie sa potokom, a to, že medzi prvými prekážkami bolo nosenie vriec s pieskom. Pre mňa jednu z najťažších prekážok som tak mal rýchlo za sebou, no obával som sa, že ma ešte čaká nosenie vedra so štrkom a nosenie drevenej klady. Našťastie sa ani jedna z týchto obáv nenaplnila. Na začiatku stúpania až na samý vrchol nás ešte v lese upozorňovala tabula na zvýšený výskyt medveďov. Tohto strašiaka som mal v hlave už niekoľko týždňov a bola to vec, z ktorej som mal asi najväčší strach. Mátala ma predstava, čo budem robiť, ak na nejakého natrafím, nebudem sa vedieť ubrániť, nebudem vedieť utiecť. Neskôr, keď som sa začal unavovať a bol som plný adrenalínu, som si aj prial, aby som nejakého zočil, no len z bezpečnej vzdialenosti. Stúpanie do kopca nebolo príliš náročné, išlo sa mi dobre, len prvá občerstvovňa bola umiestnená dosť ďaleko, zhruba na 8. km. Stúpalo sa ďalej až na samý vrchol priľahlého kopca do 1799 m. n. m. Tam nás čakali nádherné výhľady, ktoré sa rozhodne oplatili vidieť. Viditeľnosť bola super a okolitá krajina ležala akoby na dlani. Schádzalo sa dole po štrkovej ceste, ktorá mi veľmi nesedela, musel som dobrzďovať a dávať pozor, aby som sa nepošmykol. Celkovo terén ma brzdí najviac zo všetkého – dlhý úsek v potoku, úzke chodníčky lesom a štrkové zostupy. Pred hodom oštepom ma dobehol „upratovač“, sparťanský medveď, posledný pretekár, ktorý naháňa všetkých pred sebou do cieľa. Ani som poriadne dovtedy nevedel, že niekto taký vôbec existuje. Snažil som sa ísť takým tempom, aby som ho veľmi nezdržiaval, no niekedy mi to spomínaný terén nedovoľoval. K oštepu som pristupoval odhodlane tak, ako vždy. Napriahol som, zamieril a hodil. Oštep prepichol fóliu, ktorá obaľovala slamu v hornej časti a ostal visieť. S nádejou som sa pýtal rozhodcov, že či sa to ráta ako platný pokus a dvaja mi jednohlasne odpovedali, že áno. Môj prvý úspešne zdolaný hod oštepom, takmer som tomu nemohol uveriť, no raz to muselo prísť. Potreboval som na to 13 pokusov, skóre som tak znížil na 12:1 pre oštep. Obavy som mal tentokrát z viac silových prekážok, no aj nasledujúci multirig a rope climb som dal na pána. Prvých a jediných 30 trestných angličákov prišlo na mojej dlhodobo neprekonanej „zetkovej“ stene. Zvolil som tentoraz prechod druhou stranou, no mám pocit, akoby mi to išlo čím ďalej, tým horšie. Nasledoval dlhý a pre mňa pomalý úsek lesom a prekážka atlas carry. Táto prekážka ma na viedenskom Sprinte zničila a zabezpečila mi vtedy rekordný počet BP na jedných pretekoch. Tentoraz som si ale s 50kg vážiacou betónovou guľou poradil lepšie a ruky to vydržali. Po obľúbenom triceps bare a memory test recalle som už očakával návrat do festival arény a nemohol som uveriť, že ma čaká ešte jedno strmé stúpanie. Tam, kde zrejme skoro každý išiel štvornožky, som zase musel vytŕčať z radu… a išiel som trojnožky. Posledné klesanie konečne viedlo do festival arény a pri invert walle som si chcel vyskúšať jednu techniku prekonávanie tejto steny, ktorú som videl na internete (postaviť sa k stene chrbtom, chytiť ju podhmatom a spraviť akoby salto dozadu), no zistil som, že mi chýba potrebná protiváha v dolnej časti tela, a tak som ju musel prekonať klasickým spôsobom. Ruky som mal riadne unavené (no nie tak, ako som pred pretekmi predpokladal), a preto som sa obával, či vôbec zvládnem Olympus alebo ešte ťažší Twister. Oba som dal na jednotku s hviezdičkou, a tak som si pri obracaní pneumatiky trúfol na tú najväčšiu a najťažšiu, no môj chrbát mi dal rýchlo najavo, že to nepôjde. Pristúpil som tak k o niečo menšej pneumatike, ktorá bola veľkosťou rovnaká, s akou som mal skúsenosti na svojich tréningoch. Tá mi už problémy nerobila. Pri Hercules hoist bola okolo mňa hádam celá festival aréna a povzbudzovala ma. Pred poslednou stenou som si myslel, že sa mi už nemôže nič stať, ale keďže som šikovný, tak pri výskoku na ňu sa mi podarilo špičkou nohy kopnúť do nej tak nešťastne, že mi teraz necht na palci hýri fialovými odtieňmi. Dokrivkal som do cieľa a aj keď som výrazne presiahol svoj stanovený limit, bol som spokojný najmä s prekonávaním prekážok.

Dojalo ma uvítanie do cieľa všetkými dobrovoľníkmi a potlesk, ktorým ma obdarovali. Zároveň sa im chcem ospravedlniť že mi to toľko trvalo, že museli čakať na mňa, ako posledného pretekára, najbližšie sa budem viac snažiť.