Bez priateľov je aj šport ťažší

Bez priateľov je aj šport ťažší

Za mojím úspechom nestojím len ja, ale môže za to aj moje okolie, ktoré ma formovalo od detstva. Na priateľov som mal šťastie, alebo poviem to lepšie, vedel som si ich dobre vyberať. Vždy ma podporovali, aj keď išlo o život, a to doslova. Keď som vo svojich 14 rokoch liečil na onko chorobu, prišla ma pozrieť domov celá trieda. Z nich sa vyselektovalo pár jedincov, ktorí sú mojou oporou dodnes.

Rovnako tak sa stalo aj vtedy, keď som začal chodiť von medzi ľudí, socializovať sa.

Nadväzoval som kamarátske vzťahy, ktoré sa neskôr stali silnými putami. Väčší boom nastal, keď som začal cvičiť a stal som sa Spartanom. Spoznal som nových skvelých ľudí, za ktorých by som dal aj ruku do ohňa. Tréningy s nimi idú ľahšie, na pretekoch vám pomôžu, keď potrebujete a tešíte sa stále na ďalšie stretnutie s nimi.

O mne je všeobecne známe, že väčšina mojich kamarátov, mojich najbližších priateľov, je nežnejšieho pohlavia, formálne nazývaná ako „Môj hárem“. Je to skupina dievčat, žien v minimálne troch krajinách vyskytujúca sa zhruba od Chomutova až po Sninu a Szeged v Maďarsku.

Ich koncentrácia je, pochopiteľne, najväčšia v mojom rodnom meste, Komárne. Tieto dievčatá si ja nesmierne vážim, dokážu ma podporiť aj na diaľku a dennodenne mi spríjemňujú chvíľky. Vďaka patrí ale aj ostatným, áno aj mužským, kamarátom, všetci si zaslúžia uznanie. Čo by som si len bez nich počal?

Mať dobrých priateľov je na nezaplatenie, ja sám ich kladiem asi na prvé miesto rebríčka „vecí“, za ktoré som najviac vďačný. Obklopujte sa ľuďmi, ktorí za to stoja, s ktorými je vám dobre, ktorí vás napĺňajú pozitívnou energiou. Potom budete aj vy mať lepšiu náladu, budete sa celkovo lepšie cítiť a budete úspešnejší.