Spartan Race Pezinok zdolaný dvakrát
Prvý májový víkend som opäť strávil na trati najznámejších terénnych prekážkových pretekov na svete. V Pezinku som si odbil svoj 19. resp. jubilejný 20. Spartan Race. Pomaly to budú tri roky, čo som sa prvýkrát postavil na štart a za ten čas som sa mnohému naučil. Jedna z vecí, ktoré som si všimol je, že ani jedny preteky nie sú rovnaké, vždy si odnášam z pretekov nové, vždy iné zážitky, a že ma to robí stále silnejším.
Rovnako to bolo aj teraz, hoci ťažko sa mi hľadajú slová, aby som opísal svoje pocity, ktoré som mal. Viac ako so samotnou traťou a prekážkami som bojoval s počasím a sám so sebou. V sobotu k nám bolo počasie ešte milosrdné a nevadilo ani občasné spŕchnutie, no od štartu som si sťažoval na pocit vysušenia. Evidentne som spravil niekde chybu a nezavodnil som sa pred pretekmi dostatočne, nestalo sa mi to prvýkrát. Vy všetci, ktorí čítate tieto riadky, by ste nemali zabúdať na pitný režim. Trať som však prešiel bez vážnejších komplikácii aj vďaka mojim priateľom, ktorí ma čakali v cieľovej rovinke a len obyčajným pohľadom mi dodali energiu na záverečné metre a posledných pár prekážok. Nedeľný Super bol však už trošku o inom. Veľmi chladné počasie znepríjemňovalo životy nám všetkým, obzvlášť silný vietor štípal, vyvracal ľudom dáždniky a organizátorom odnášal stany. Prvýkrát sa mi stalo, že som sa triasol od zimy ešte pred pretekmi, a že som mal pocit, že sa mi na trať ani tak veľmi nechce. Krátko po štarte som sa však vedel celkom zahriať a na niektorých pasážach to bolo so slabším vetrom znesiteľnejšie. Neskôr však opäť prišli ťažšie chvíle, kedy som vychladol a začal som sa trochu triasť od zimy. Zahrievanie bolo o to ťažšie a išlo pomalšie. Najviac som si užíval, ako vždy, cestičky lesom, kde nefúkal vietor a vedel som si aj vychutnávať prírodu. Prekážky boli od dažďa a blata mokré a šmykľavé, takže niektoré z nich som nezdolal, ale robenie trestných burpees mi vôbec neprekážalo, skôr naopak, uvítal som ich, lebo som sa pri nich celkom dobre zahrieval. Bol som rád, že trať nebola extra dlhá, ani extra náročná, lebo po dojazde do cieľa som sa opäť rozklepal. Vďaka poveternostným podmienkam hodnotím nedeľný Super za najstrašnejšieho Spartana, akého som sa kedy zúčastnil. Bolo mi ľúto aj dobrovoľníkov, ktorí museli postávať v tom počasí pri prekážkach, ale ako vždy, odviedli skvelú prácu.
Počas oboch dní som na trati nebol sám, ale sprevádzal ma môj maďarský „kolega“ z Rumunska Zsolt Keresztes.
Foto: JakabA – Challengephoto
Navzájom sme sa podporovali, hecovali a spoločne sme nadávali na počasie a niektoré prekážky. Sledovali sme techniku toho druhého a učil sme sa od seba nové veci. Myslím, že nám to išlo veľmi dobre a ako sme spoločne vyštartovali, tak sme aj spoločne vošli do cieľa. Zsolt, bolo mi cťou!
P.S. V nedeľu, krátko po štarte sa nám stala jedna kuriózna vec. Na malú chvíľu sme sa ocitli na trati pred samotným Peťom Žiškom. Pre neznalých, Peťo je náš najlepší Spartan a v počte prvých miest najúspešnejší na svete (dúfam, že som túto informáciu nedomrvil), v spartanskej komunite je to pojem. Ako sa teda mohlo stať, že som sa na chvíľu ocitol pred ním? Veľmi jednoducho. Keď štartovala naša vlna, Peťo práve vtedy dobehol do cieľa (štartoval o hodinu skôr, ako ja), ale asi sa mu málilo a rozhodol sa trať odbehnúť ešte raz. Bežal s ním aj jeden jeho tímový parťák, ktorého som žiaľ, nespoznal, prefrnkli okolo nás tak rýchlo, že som videl iba dve šmuhy. Peťa som tiež spoznal len podľa jeho typickej čelenky. Sú to jednoducho borci a behá im to. Koľko ľudí sa však môže pochváliť, že ho predbiehal na trati samotný Peter Žiška? 🙂