Úspechy vďaka športu
Každoročne sa v Komárne a v Nitrianskom samosprávnom kraji uskutočňuje vyhlasovanie a odovzdávanie cien športovcov mesta, kraja za uplynulý rok.
Maroš Kudlík získal ocenenie v kategórii neolympijský šport, jednotlivec, senior. Cenu si zaslúžil samozrejme za absolvované terénne prekážkové behy Spartan Race v Nitre a vo Vechci.
Vtedy nám prezradil svoje ciele a my už teraz vieme, že plány na tento rok splnil.
V porovnaní s minulým rokom boli oveľa odvážnejšie a môžeme povedať, že aj nebezpečnejšie.
Maroš začal rok dosť z ostra, keď absolvoval zimné preteky Spartan Race v Dolní Morave, kde strávil v mrznúcich podmienkach bezmála 5 hodín.
Začiatkom apríla absolvoval charitatívny Spartan Race Sprint v maďarskom Veszpréme.
V máji si zopakoval Nitrianske preteky, v júli Spartan Race Super a jeden z najťažích pretekov sezóny Spartan Race Beast na Kubínskej Hole.
| Spartan Sprint |
Nitra |
Maroško čas |
|
13.05.2017 |
1:34:28 |
Spartan Sprint 5+ kilometrov, 20+ prekážok
Reebok Spartan Sprint: Ide o najkratšiu trať, ktorá je ideálna pre športovcov všetkých výkonnostných úrovní.
Je vhodná pre nováčikov na pretekoch Spartan Race, takisto ako aj pre skúsených pretekárov. I keď ide o najkratšiu trať, je nabitá viac než 20timi typickými Spartanskými prekážkami – čaká Vás tam blato, oheň, prekonávanie steny a ostnatý drôt.
„V Nitre som mal mať po svojom boku dokonca až dve pomocníčky, tie však na poslednú chvíľu ochoreli a nemohli štartovať. Tak som išiel prvýkrát a zatiaľ aj poslednýkrát celú trať sám. Tieto preteky sa mi podarili s veľmi dobrým časom a naozaj som celú trať doslova prešprintoval.“
| Spartan Super |
Valčianska Dolina | Maroško čas |
| 15.07.2017 | 6:26:58 |
Spartan Super13+ kilometrov, 25+ prekážok
Reebok Spartan Super: Ide o naše stredne dlhé preteky. Dlhšia vzdialenosť ako pri Sprinte a viac prekážok – Super otestuje Vašu vytrvalosť, húževnatosť a pevnú vôľu. Trať dlhá 13+ km nabitá s 25+ prekážkami vedie
náročnejším terénom. Super je ďalším testom na Vašej ceste k Sparťanskej medaile TRIFECTA.
„Super bol výrazne dlhší ako sprint, no tieto preteky som si veľmi užíval. Dobre načasovaná forma, pekná príroda, perfektne zvládnuté prekážky, nič nechýbalo. V cieli som mal ešte trošku energie na rozdávanie.“
| Spartan Beast |
Kubínska Hola |
Maroško čas |
|
09.09.2017 |
8:41:12 |
Spartan Beast 20+ kilometrov, 30+ prekážok
Reebok Spartan Beast: Ide o najťažšiu z troch pretekov. Beast otestuje nielen Vašu vytrvalosť, húževnatosť a pevnú vôľu, ale predovšetkým Vašu myseľ. 20+ kilometrový Beast nabitý prekážkou k Vašej Sparťanskej trofeji TRIFECTA. Nebude to síce ľahké, ale neviete si predstaviť, ako skvelo sa budete cítiť, keď v cieli dostanete medailu.
„Beast ako najťažší z trojice pretekov neostal nič dlžný svojmu menu. Náročné, dlhé stúpania dali zabrať každému pretekárovi. Mne sa však opäť podarilo pokoriť aj tieto preteky pod časový limit, ktorý som si stanovil v hlave. Pred rokom by som ešte nebol býval povedal, že sa na tieto preteky dostanem.“
Spartan Trifecta Spartan TRIFECTA: Sprint. Super. Beast. Opakuj.
V Tomto roku dokončil všetky tri preteky (Sprint: 5 Km+, 20-23 prekážok, Super: 13 Km+, 24-29 prekážok,
Beast: 20 Km+, 30-35 prekážok)
Každý sa môže stať členom Sparťanského klubu TRIFECTA Tribe v priebehu jedného kaledárneho roka (1. januára – 31.decembra), a to kdekoľvek na svete. Čím viac medailí TRIFECTA získate, tým je každý na vyššom mieste a tým väčšia bude jeho medaila.
,,Som nesmierne šťastný, že okolo seba mám ľudí, ktorí ma podporujú a mám v nich istotu, a že sa na nich môžem spoľahnúť v každej situácii. Šport sa stal súčasťou môjho života, je to silná motivácia, ktorá posúva človeka v ťažkých chvíľach.“
Posledný a zároveň najťažší krok k trifecte
Spartan Race Beast Kubínska Hoľa
dĺžka/distance: 21km prevýšenie/elevation: 1400-1500m prekážky/obstacles: 34
Posledný a zároveň najťažší krok k trifecte.
,,V noci som spal asi 1 hodinku, napriek tomu sa cítim celkom svieži, no necítim na sebe, že toto by mal byť ten deň, kedy by som mal podať nejaký extra výkon.
Som pomerne pokojný, mám vedľa seba opäť Petru, na ktorú sa spolieham, keď by bolo treba. Už aby to bolo za mnou. Tak poďme na to, štart máme za sebou, už len niečo vyše 20km predo mnou. Povedal som si, že to chcem dať pod 10 hodín, tak nech sa tak stane.
Úvod sa nám vydaril, udržiavame fajn tempo, aj keď stále pomaly stúpame. Z lúky do lesa a opäť na lúku a do kopca. Pri stúpaní idem ako prvý, určujem tempo a Petra ma nasleduje. Nastáva však malý problém – Petra má problémy s tempom, nevládze. Čakám ju zisťujem v čom je chyba a utešujem ju, že nevadí a všetko bude ok. Viem totiž, že takéto veci sa jednoducho stávajú, keď niekto nemá svoj deň, nerobím si z toho ťažkú hlavu a opäť stúpame hore. Opäť získavam náskok pred ňou a sem tam kontrolujem pohľadom, ako veľmi je pozadu, či nepotrebuje pomoc. Vravím si, že už mi nezáleží na 10 hodinovom limite, ale na tom, aby som pomohol ja jej, nechcem ju nechať v štychu. Prichádzam k prekážke – drevenej stene, s ktorými má Petra problémy a čakám ju, aby som ju mohol prehodiť. Preliezam cez stenu aj ja a využívam prvú príležitosť na občerstvenie a doplnene energie pretože vidím, že stúpanie nekončí. Opäť kráčam pred Petrou, ale už sa častejšie pozerám za seba, robím si o ňu starosti. Prichádzam k memory testu a čas, za ktorý ma Petra dobehne využívam na zapamätanie kódu (6DP9TL5L).
Vystúpali sme hádam až na samotný vrchol kopca a Petra medzitým zistila od iných pretekárov, že sa nachádzame len zhruba na 3,5km. To snáď nie! Veď sme na trati asi dve hodiny.
Predstavujem si možný scenár, že do cieľa prídeme za tmy.
Vzápätí sa v mysli upokojujem, že keď teraz bola náročná časť, tak ďalšia bude určite ľahšia. Jedna vec ale rozhodne stála zato vykráčať až hore – ten krásny výhľad. Nemám toho veľa precestovaného, ale na Kubínskej Holi som videl tie najkrajšie výhľady, bolo to niečo úžasné.
Pekne postupne kráčame ďalej, prekonávame prekážky, až sa dostávame ku kritickému bodu – sandbag carry. Nečakal som túto prekážku tak skoro, vedel som, že sme ešte v prvej polovici pretekov. Hovorím si, že skúsim to dať bez prestávky, ako vo Valčianskej doline. Realita je však iná. Vrece mi nesedí, stále sa mi kĺže z pravého ramena dole a každú chvíľu zastavujem, aby som si ho napravil. Nepomáha to a trápim sa s ním naďalej. Najprv klesanie dole, a potom cez lesík naspäť hore. Som ale pyšný na seba, že som s ťažkým bremenom prekonal asi dvojmetrové, dosť strmé prevýšenie, kde to veľmi zaváňalo šmykom a pádom. V lesíku narážame na miesto, kde sa cesta rozdeľovala a nevieme, ktorá cesta je tá správna. Ideme s davom. Ja idem naschvál pomaly, pretože sa mi nezdá smer. Pýtam sa ľudí pred nami, či ideme dobre, ale nikto si nie je istý. Ja si všímam, že páska, ktorá lemuje trať nepatrí spartan race-u, a tak sa vraciame dole a spať správnou cestou. Našťastie sme išli zle len pár metrov, vrece sa medzitým nie a nie umúdriť. Neskutočne ma ťaží na ramenách a čaká ma stúpanie. Dvaja neznámy ľudia vidia, že mám problémy, tak mi idú na pomoc. Petra mi síce vrece podopierala jednou rukou, no ani to nestačilo na to, aby sa nezošmyklo. S problémami nakoniec dokráčam k miestu, kde ho môžem zhodiť zo seba a na chvíľu si sadám, aby som si oddýchol. Celé zápasenie s vrecom trvalo asi pol hodinu. Pýtam sa dobrovoľníka, že ktorým smerom treba ísť ďalej a on mi ukazuje smer a posiela ma k vode. Ja sa pýtam, že či je tá voda na pitie alebo na plávanie. Hovorí mi dobrú správu, že na pitie… a vzápätí dodáva tú zlú, že bude neskôr aj tá na plávanie. Pri občerstvovaní vodou sa dozvedám, že máme za sebou iba 8,5km a boli sme na trati presne 4 hodiny.
Potreboval som trochu zvýšiť tempo, ale nedalo sa, kríza zastihla tentoraz mňa. Po ťažkom vreci ma boleli ramená a aj chodidlo. Petra už bola ok, vzchopila sa a ani vrece jej nerobilo problémy. Opäť som sa nadopoval nejakými výživovými doplnkami a Petra mi dala aj tabletku proti bolesti. Pomaly sme išli ďalej a čakal som, kedy zdroj energie začne fungovať. Potom to už išlo lepšie. Došli sme k spomínanej vode na plávanie. Ďakujem sám sebe, že som sa dal na otužovanie (odporúčam každému), lepšie tak zvládam teplotný šok. Trochu som sa bál, že ma prefúka, ale slnko ma príjemne hreje. O nejaký ten kilometrík ďalej ma čaká prekážka olympus a mojich prvých 30 angličákov. Teší ma však, že aj na tejto ťažkej prekážke si počínam stále lepšie a lepšie. Prvýkrát stretávam prekážku triceps bar a využívam roky chôdze o barliach, aby som túto prekážku hravo zvládol. Kód z memory testu bez problémov zopakujem, a opäť lesíkom až k sérií prekážok nasledujúcich hneď za sebou. Monkey bar v pohode prekonaný a nasleduje traverse wall. Vo Valčianskej doline som to zvládol, tak si trúfam aj teraz. Nečakane sa mi však noha zošmykla a tak si odskáčem ďalších 30.
Teší ma, že šplh po lane sa nezačína z vody, lano suché – konečne mám šancu sa vyšplhať. Šplhám, šplhám a nakoniec zvoním na zvonček. Paráda, som rád, že sa viem vyšplhať aj keď je treba, a nie len na tréningu. Nasleduje pár povinných prekážok no zase pokračujeme do kopca, ale už tušíme, že to je posledné stúpanie. Hod oštepom opäť nevyšiel (momentálne skóre je 6-0 pre oštep) – posledné trestné angličáky, dokopy 90, celkom slušné. Klesáme dole a pri preliezaní cargo siete počujem z festival zóny moderátora, že povedal moje meno, a že sa blížim do cieľa.
Až mi srdce poskočilo.
Prichádzame k multiringu a nestačím sa diviť. Masa ľudí sa prišla na mňa pozrieť a tlieskajú mi a skandujú o stošesť.
Vlhké oči, pocit vďaky a šťastia – fenomenálne, no zároveň mám pocit zodpovednosti, že teraz by sa patrilo prejsť cez túto nie najľahšiu prekážku.
Multiring sa mi darí prekonať a za potlesku divákov im posielam jeden úprimný bozk. Vchádzam do poslednej pasáže mimo festival zóny, spomaľujem, aby som počkal Petru, kým dorobí trestné burpees. Atlas carry – samozrejme som si vybral to najťažšie drevo, ale to sa dozvedám, až keď mám drevo dávno na rukách a tretinu cesty za sebou. Rýchlo vytiahnuť vrece na kladke a vzápätí hore, vyšplhať sa opäť do festival zóny, kde sa už opäť zoradili ľudia, aby nám zatlieskali a povzbudili nás. Pomáham Petre vyliezť na Stairway to Sparta a idem za ňou. Z vysokého „rebríka“ mám pekný výhľad na všetkých ľudí podo mnou. Od cieľa nás delí už len jedna stena, kde nám prichádza na pomoc neznámy človek, a skok cez oheň. Veľmi ma teší, že ešte horí, väčšinou keď prichádzam do cieľa, tak je už vyhasnutý.
Pozerám na displej, kde vedľa môjho mena svieti čas 8:41:12.
Na krk mi vešajú dve medaile – za Beast a regionálnu trifectu.
Pozerám na všetkých tých ľudí okolo mňa a nemôžem uveriť, že ten potlesk patrí mne … ostávam v nemom úžase… ”
Maroško
Chce ostať pri športe
Maroško, je rodák z Komárna, stále tu žije, chodil na Gymnázium Ľ. J. Šuleka v Komárne a úspešne vyštudoval Slovenskú technickú univerzitu v odbore informatiky. Momentálne sa najviac venuje športu.
Jedného dňa som si povedal, že vyskúša spartan race, ktorý sa mu nakoniec aj veľmi zapáčil.
Spartan race je terénny prekážkový beh. Vznikol v Amerike a postupne sa rozšíril do celého sveta. Je odstupňovaný rôznymi obtiažnosťami v závislosti od dĺžky trate a počtu prekážok.
Spartan race, kým človek nevyskúša, tak nepochopí prečo sú ľudia ochotní zaplatiť za váľanie sa v blate. Občas treba robiť aj náročnejšie veci a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.
Doteraz sa zúčastnil troch pretekov a každý bol preňho niečím iným špecifický.
,,Môžem však povedať, že spartan race vo Vechci bol zatiaľ najťažší na psychiku. Ostatní pretekári sú veľmi milí a ochotní a niektorí mi aj ponúkajú pomoc.“ Pomáhať je výsada Sparťana.
,,Na Dolní Morave bol veľmi ťažký terén, ťažko sa mi stúpalo do kopca v snehu, niektoré prekážky boli zase zamrznuté a pokryté ľadom. Miestami to bolo dosť nebezpečné, preto bolo treba dávať veľký pozor, aby sa človek nezranil. Našťastie všetko dobre dopadlo a odchádzal som s dobrými pocitmi. Získal som cenné skúsenosti zo zimného prostredia v ťažkých podmienkach.
Rodina sa samozrejme o mňa bojí, preto ma často odhovárajú od účasti na pretekoch, no na druhej strane sú na mňa aj hrdí, držia mi palce a podporujú ma, za čo som im vďačný.“
V budúcnosti plánuje ostať pri tomto športe a naďalej sa chce zúčastňovať pretekov spartan race. ,,Ľudia mi vravia, že som pre mnohých motiváciou, tak by som v tom rád pokračoval. Tento rok sa zmýšľam zúčastniť ešte 4 prípadne 5 pretekov.“
Ak by niekto chcel niečo podobné vyskúšať, rozhodne nech neváha a nech ide do toho. Oplatí sa to, človek spraví niečo pre seba, pre svoje zdravie a budete mať zo seba skvelý pocit.
Maroško a jeho príbeh
Keď som mal 14 rokov, bol mi diagnostikovaný synoviálny sarkóm, ktorý sa navonok prejavoval iba ako viditeľná hrčka. Nachádzal sa v zákolennej jamke a napriek tomu, že mi nespôsoboval bolesť, zapríčinil veľa iných nepríjemností.
Absolvoval som mnoho vyšetrení a pokus o vyoperovanie nádoru, no choroba sa vrátila a bolo nutné radikálnejšie riešenie. Nohu mi amputovali nad kolenom, aby sa zamedzilo šíreniu. Nejaký čas som takto fungoval, nosil som protézu, chodil som do školy a von s kamarátmi.
Po nie veľmi dlhom čase lekári skonštatovali recidívu – choroba sa mi opäť vrátila. Lekári sa rozhodli pre exartikuláciu – vybrali mi celý zvyšok stehennej kosti aj s kĺbom. Táto operácia bola našťastie poslednou, ktorú som absolvoval v súvislosti s touto chorobou. Medzitým som samozrejme dostával aj nemalé dávky chemoterapie, aby sa zabránilo šíreniu chorobe, to však nebolo veľmi účinné.
Obdobie medzi rokmi 2002 a 2005 som takýmto spôsobom, s občasnými prestávkami, strávil v nemocnici. Napriek tomu, že som obzvlášť v škole dosť veľa vymeškal, tak mi nerobilo problém dokončiť základnú a ani strednú školu. Vždy som patril medzi dobrých žiakov, a tak som pokračoval v štúdiu aj na vysokej škole. Podarilo sa mi dokončiť inžiniersky stupeň v odbore aplikovanej informatiky a automatizácie v priemysle. Univerzitné obdobie ma dosť psychicky vyčerpalo, a tak som si po škole doprial odpočinok. Prácu som si začal hľadať až zhruba o rok neskôr, no moje snahy boli neúspešné. Môj bežný deň vyzeral tak, že som väčšinu z neho presedel pred počítačom, chýbal mi pohyb. Vždy som mal rád šport, telesná výchova bola mojím obľúbených predmetom, rád som hrával basketbal, dodnes som jeho veľkým fanúšikom.
V roku 2007 som sa dostal k stolnému futbalu, ktorý som neskôr začal hrať aj súťažne. Venujem sa mu dodnes, organizujem turnaje v mojom rodnom meste, no tento šport nestačil napĺňať moje potreby. Začiatkom roku 2016 som sa dostal ku crossfitu, TRX a joge. Od tohto momentu sa začali u mňa diať zázraky.
Hneď po prvej hodine cvičenia nastala vo mne explózia endorfínov, ktorá spôsobila pocity, aké som nikdy nezažil. Začal som cvičiť pravidelne, mal som šťastie na skvelého trénera, ktorý mi vo všetkom pomohol a poradil mi, aké cviky robiť. Kondička rástla a skvelý pocit po tréningu ostával vždy. Kamarát mi potom povedal, že by som sa mal zúčastniť terénneho prekážkového behu Spartan race. Spočiatku som ho nebral vážne, pretože som si nevedel predstaviť, že by som na nejakú takú súťaž mohol ísť, no časom sa mi tento nápad začal pozdávať a nakoniec som sa odhodlal, že sa zúčastním týchto pretekov. Nepotreboval som si nič dokazovať, vedel som, že ma nečaká nič ľahké, chcel som iba dokončiť pretek, no úspech, aký som mal, by mi ani vo sne nenapadol.
Podporu som cítil zo všetkých strán, čo ma nesmierne tešilo. Mal som skvelého spoločníka, ktorý mi pomáhal na trati a diváci ma povzbudzovali a tlieskali mi zakaždým keď ma zbadali. Takýmto stredobodom pozornosti som nebol nikdy. Nielen, že som pretek dokončil, ale navyše som predbehol ďalších dvadsiatich pretekárov. Od toho momentu bol o moju osobu stále väčší záujem. Ľudia sa ma pýtajú, ako som to dokázal, kde som nabral toľkú silu v sebe, a kde sa vo mne berie odvaha.
Ja pritom len robím to, čo mám rád, čo ma baví a čo ma napĺňa. Som nesmierne rád, že okolo seba mám ľudí, ktorí ma podporujú a mám v nich istotu, že sa na nich môžem spoľahnúť. Šport nie je len moje hobby, ale stal sa súčasťou môjho života, je to silná motivácia, ktorá posúva človeka v ťažkých chvíľach. Svoj čas som začal venovať aj spoločnosti Human Health Institute – Inštitút pre ľudské zdravie, ktorá sa zameriava na takých ľudí, ako som ja a podporuje ich. Takto im môžem ukázať, že sa dá napredovať v športe alebo v hociktorej inej oblasti života, že hendikep už ďalej nemusí byť prekážkou, či výhovorkou.
Mojím cieľom je ukázať ľudom moje motto, ktorým je presvedčenie, že za každých okolností víťazím a nikdy neprehrávam,
ďakujem Maroš.
Maroško a jeho prvá multitrifecta.
Moja prvá multitrifecta
15. Spartan Race Beast Lipno
22.09.2018
Dĺžka/lenght: cca 24km
Prevýšenie/elevation: cca 1400m
Čas/time: 08:07:18
Počet trestných angličákov/burpees: 60
Lipno nás v piatok vítalo krásnym, teplým, letným počasím, no v sobotu prišla pravá sychravá jeseň s maximálnou teplotou 13 stupňov.
Niektorí vraveli, že je to ideálne počasie na preteky, že nám aspoň nebude teplo, ale ja žijem na najteplejšom území Slovenska, tak som zvyknutý na vyššie teploty, pre mňa by bol ideál minimálne o 10 stupňov vyšší, ako v predchádzajúci deň.
A počasie bolo práve to, čo mi komplikovalo preteky najviac.
Nebolo to zase nič strašné, našťastie som sa dokázal patrične zahriať, no keď zafúkal vietor, bolo to veľmi nepríjemné.
Bol som svedkom, ako odnášali jedného pretekára z trate s hypotermiou a bál som sa, aby sa to nestalo aj mne.
Veľa som kašlal a fúkal si nos. Organizátori nás dokopy štyrikrát namočili do vody, z toho raz hneď po štarte, takže celú trať sme bežali v mokrých topánkach.
Samotná trať nebola náročná, bol to určite jeden z tých ľahších beastov, no ja som sa možno cítil najviac zničene práve po tomto. Chcel som ho totiž zdolať pod 9 hodín, čo bol môj osobný limit, ktorý som si stanovil pred pretekmi, a tak som sa trošku aj viac ponáhľal.
Stúpania takisto neboli príliš zložité, ale prešli sme hádam všetkými zjazdovkami, ktoré daný kopec ponúkal.
Niektorí pretekári a hlavne pretekárky sa sťažovali na niektoré prekážky, hlavne na váhu vriec pri Herkulovej kladke, no mne ani táto prekážka nerobila väčšie problémy ako zvyčajne. Možno som si len vybral to správne vrece.
Najťažšie prekážky pre mňa boli: atlas carry, plate drag a bucket carry, kde som druhú polku okruhu ťahal vedro so štrkom po zemi, lebo som ho jednoducho nevládal držať pred telom, napriek tomu, že mi rozhodca dovolil naplniť ho len dopoly.
Samozrejme najkrajšou prekážkou bol chodník korunami stromov – vysoká vyhliadková veža, z ktorej boli krásne výhľady na okolitú krajinu.
Zážitok znepríjemňoval len studený vietor. Od tohto bodu sme bežali už len smerom dole do festival arény.
Neprekonal som len dve prekážky: traverse wall a opäť hod oštepom.
Teší ma, že aj s mojím boľavým ramenom som dokázal pomerne ľahko prejsť všetky rúčkovacie prekážky.
To, že preteky neboli také náročné, vôbec nevadí, neberiem to ako negatívum, skôr naopak.
Okolitá príroda bola pekná, prekážky boli pestré a podľa mňa aj
vhodne rozmiestnené. Mne osobne vadilo len to chladné počasie. Ako
najpozitívnejší zážitok považujem stretnutie s mnoho známymi ľuďmi,
ktorým som sa úprimne potešil. Samozrejme som vďačný za každé
povzbudenie na trati, ktorých som dostal asi milión.
V cieli ma čakala Beast medaila, moja prvá multitrifecta a takisto aj regionálna, česká trifecta (nášivka).
To, čo som si zaumienil na začiatku roka som si teda splnil a som pripravený na ďalšie, nové výzvy.