Author Archive Erika Jung

Vzdialenosť: 51,5km

Prevýšenie: 3046m

Prekážky: 77

Nesplnených prekážok: 18 = 540 burpees

Čas: 21:51:08

Malé obhliadnutie do nedávnej minulosti:

• 3. september 2016, Vechec – prvýkrát v živote vidím obrovskú medailu u finisherov Ultra Beastu a vravím si: „Tá je krásna. Škoda, že ju nikdy nebudem mať.“ Na Sprinte dostávam poriadnu „facku“, pretože som podcenil terén, no je to pre mňa najcennejšia lekcia do života. Sklamaný zo seba si vstupujem do svedomia a začínam robiť všetko pre to, aby som sa zlepšil.

• rok 2017 – zdolávam prvý Super a neskôr aj Beast a dokončujem tak prvú trifectu. Zároveň sa pohrávam s myšlienkou o Ultra, no stále je to v ríši fantázie.

• rok 2018 – 2x multitrifecta, bolo by skvelé zúčastniť sa Ultra na domácej pôde (Valčianska dolina), vyvíjam prvé úsilie, no asi ešte nie som pripravený.

• rok 2019 – 3x multitrifecta, celé leto sa pripravujem, driem, aby som zdolal prvý trifecta weekend (Valčianska dolina) a zdolávam ho pomerne ľahko. Dva týždne nato, na Lipne, dostávam neoficiálny súhlas o účasti na Ultra 2020 v Českej republike.

• rok 2020 – zdolávam Ultra a získavam fialovú krásku!

Na preteky Ultra sa nedá dostatočne pripraviť. Aspoň taký pocit som mal ja. Myslel som si, že som netrénoval dosť veľa, necítil som sa byť vo forme, pochyboval som o sebe a mal som strach, že sa mi v dôsledku veľkej únavy prihodí nejaké vážnejšie zranenie. Nemohol som však dopustiť, aby ma hociktorá z týchto iracionálnych myšlienok zastavila.

Oficiálnu prípravu som začal na jeseň roku 2019, keď prebehli prvé diskusie o Ultra a zverejnilo sa, že sa pobeží v Česku. Od toho dňa nebol hádam ani jeden deň, kedy by som naň nepomyslel a všetky ostatné preteky razom neboli dôležité, bral som ich iba ako tréning a moja pozornosť ostávala na Ultra. Keďže som o pretekoch rozmýšľal aj roky pred tým, vedel som už, čo budem potrebovať k dokončeniu, mal som to premyslené. Na začiatku roka 2020 som oslovil Zitu Szimon, či by mi nerobila na trati support. Zita mi vždy pripomínala trénovanú vojačku, aj preto bola mojou voľbou č. 1 a som rád, že po pár dňoch rozmýšľania, súhlasila s touto ponukou. Ušetrila mi tým hľadanie ďalšieho pomocníka. Cenné rady som pobral osobne od skúseného pretekára Pavla Tůmu, ktoré sa neskôr ukázali ako kľúčové, a ktoré som si potvrdzoval aj inštruktážnymi videami od Martina Dvořáka, či Veroniky Dvořákovej. Vždy, keď som sa s niekým rozprával na túto tému, bol som veľmi nervózny, najviac posledné dva týždne pred pretekmi. Chytali ma už nezdravé kŕče do brucha, upokojil som sa až pár dní pred štartom, keď som sa zmieril s tým, že aj tak už nič nezmením.

Nastal veľký deň, resp. noc. Budík mi zvonil o 23:45 predchádzajúceho dňa a ja som sa mohol začať pripravovať na podanie životného výkonu. Vôbec som sa na to necítil a panika a úzkosť sa ma zmocňovali asi ako nikdy pred tým. Chcelo sa mi plakať. Našťastie som mal pri sebe Veroniku, ktorá ma dokázala upokojiť. O jeden a pol hodinu neskôr po nás prichádza dohodnutý odvoz a o 01:30 som už v areáli. Prichádza aj Zita, dolaďujeme posledné veci, výbavu a ideme na štart. Vyprevádzajú nás členovia staffu, zopár dobrovoľníčok, ktoré spali v areáli a kamaráti. Cítim sa, ako keby som išiel na popravu.

Už ale nie som nervózny a tesne po 2:00 sa so Zitou vydávame na dlhé dobrodružstvo. Náš oficiálny limit je polnoc, dovtedy musíme byť späť. Prvá časť (20km) bola terénom ľahšia, vedel som, že tam môžem trochu nahnať čas, no bola ťažšia na prekážky. Zároveň som si musel dávať pozor na klzkú mokrú trávu a z nočného dažďa boli mokré aj všetky prekážky. Spoločnosť nám robí otravný, lietajúci hmyz okolo našich hláv (sám som zjedol asi 5 mušiek) a srnka na nás hodila pohľad, ako na bandu magorov, ktorí nemajú v noci čo robiť a išla sa radšej schovať do kríkov. Úvodné ťažšie kombo – Monkey Bar, Ape Hanger, Tyrolean Traverze – zdolávam a prvé burpees robím až na desiatej prekážke – Twister. Netriafam oštep, no prekvapil som sám seba, že som vedel zdolať, hoci som sa s tým natrápil, Log Flip. Veľké sklamanie som zo seba mal, keď som nezdolal svoju obľúbenú prekážku Multi Rig, a keď som sa zošmykol aj z nasledujúcej Z-wall, vážne som mal obavy o to, či som nestratil priveľa času. Len Bucket Carry mi zhltol 35 minút, no s tým som musel rátať dopredu a na to, aký bol dlhý, to bola ešte prijateľná strata. Stratený čas som musel dohnať na bežeckých úsekoch, no aj na nich mi dva alebo trikrát bolestivo povyskočilo ľavé rameno a takisto aj členok som si takmer dvakrát vyvrtol. Zľakol som sa a musel som si viac dávať pozor na to, kam stúpam, aby som neskončil skôr, ako som začal. Zážitkom bolo nočné plávanie v jazere. Les ešte stále zahalený tmou a ja ako jediný plavec v tom čase som víril pokojnú hladinu vody. Sprevádzaný som bol záchranárom v člne, Zita utekala s mojimi barlami na druhú stranu jazera. To isté sa opakovalo aj cestou naspäť. Voda bola osviežujúca, padla mi na úžitok, prebrala ma. Prebúdzala sa aj príroda naokolo, svitalo. Myslím, že krátko nato sme na občerstvovačke stretli prvých dobrovoľníkov, ktorí začali svoju službu, čo znamenalo, že bolo 6 hodín ráno a my sme tak boli na trati už 4 hodiny. Memory test (P57RE7) som si rýchlo uložil do pamäte a frčal som ďalej. Sily mi dodalo aj zdolanie Beater-u, ktorý bol mimoriadne náročný a klzký. Zita ma popri behu pravidelne kŕmila, zhruba každých 30 minút mi dala kúsok sušeného mäsa, orechy, prípadne som si vypýtal datle so soľou. Mala obavy, či sa mi podarí prekonať Olympus, no ja som nezaváhal a pomaly sme sa blížili späť do festivalky, kde sa začali miešať všetky vlny, a tak sa stalo, že ma začali predbiehať prví elite bežci. Odhadom 6 hodín som bol vedúcim pretekárom ja! Kto sa niečím podobným môže pochváliť? Napriek tomu, že sme po tomto úseku už raz prechádzali, bolo iné absolvovať ho za tmy a iné za svetla – mal som skôr pocit, že som tam prvýkrát. Pred vstupom do komfortnej zóny som musel absolvovať rúčkovacie prekážky ako na začiatku. Monkey Bar bol ešte v pohode, no už som cítil, že ruky dostávajú zabrať, čo sa prejavilo na Ape Hanger-i a takisto na Tyrolean Traverze. Na oboch som došiel iba do polovice a svaly na predlaktí mi začali štrajkovať, boli úplne stuhnuté a boleli. Vedel som, že mám problém, pretože sa natrápim na všetkých prekážkach, kde sa využíva sila rúk. Moja doména sa zrazu stala slabinou.

Do komfortnej zóny som sa chcel dostať do siedmych hodín. Došiel som tam v čase 6:36, čiže plán som si plnil. Nasledovalo občerstvenie – jedlo v podobe ryže s tuniakom. Dával som si pozor, aby som jedol dobre požuté, maličké sústa, popri tom som sa prezliekal. Vymenil som si vrchný komplet, premazal vazelínou pazuchy a chodidlo, prezul ponožku a topánku. Plánovaný pit stop max. 15 minút som prešvihol asi o 5 minút, no boli sme pripravení vyraziť do ďalšej, kopcovitej časti. Podľa mojich výpočtov mi mala druhá časť trvať zhruba dvakrát tak dlho ako tá prvá, aby som stihol svoj polnočný limit. Nesmel som sa nikde zdržiavať, preto som vyobjímal a vybozkával iba dve z mojich žien, ktoré ma obiehali. Twister sa v poslednom čase stal prekážkou, ktorú nie príliš obľubujem a zároveň mi potvrdil, že moje ruky majú dosť. Pri chôdzi som bolesť necítil, no akonáhle som sa na niečo zavesil, nevedel som sa udržať. V kopcoch som chcel dodržiavať taktiku: pomaly, ale plynulo hore a po zadku dole. Darilo sa mi to dodržiavať, no nasledovalo veľmi veľa stúpaní za sebou. Chápal som, že je to zaťažkávajúca skúška na psychiku, no moja hlava držala pevne, najviac som spoliehal na ňu. Celkom smiešne bolo, keď som Zite raz povedal, že podľa mňa už len vyjdeme na tento kopec, zídeme dole a tam bude ďalší checkpoint (31,5km). Pomýlil som sa len o dva kopce, presne toľko sme ešte museli šliapať hore a následne dole. Podľa informácii ostatných pretekárov sme sa blížili k 30. km a boli sme na dlhom svahu, keď sme si dali krátku prestávku. Ramená som mal stuhnuté a boleli. Zita mi naordinovala strečing a snažil som sa robiť, čo mi povedala, aby som trošku rozhýbal hnáty a nebol taký stuhnutý. Tam niekde medzi libereckými kopcami na mňa čakal ďalší oštep, žiaľ, znamenalo to pre mňa 30 burpees. Bol som rád, že som tam stretol Pavla Tůmu, bolo to pre mňa povzbudenie. Posťažoval som sa mu na bolesti ramien a on mi poskytol analgetikum, ktoré mi dodalo úľavu od bolesti na pár hodín. Chcel som to využiť, čo najlepšie a za tých pár hodín sa vrátiť do festivalky. Trochu som musel pridať do kroku, no čakalo ma ešte niekoľko ťažkých stúpaní, vrátane Sandbagu a výstup na skokanský mostík. Sandbag bolo poriadne trápenie, s ktorým mi pomohol Tomáš Meravý, lebo Zita asi v detstve papala málo špenátu a nevyrástla dostatočne, aby mi vedela pridržiavať vrece na ramenách. Cestou dole som opäť použil techniku „zadkoklzu“ a vrece som mal položené v lone. Bol to ten najbezpečnejší a zároveň najrýchlejší spôsob, ako sa dostať dole z každého svahu. Roztrhnuté nohavice boli malou daňou za to, koľko sily mi to ušetrilo a čo som bol najradšej, nebolelo ma koleno. Po ešte pár stúpaniach a klesaniach a úspešne zdolaných prekážkach, vrátane správne zopakovaného memory testu, sme sa ponáhľali naspäť do festival arény, slnko začínalo pomaly zapadať. Potešili ma miestni ľudia, ktorí mi zatlieskali z terás pohostinstiev popri trati. So Zitou sme sa raz tak zarozprávali, že sme si nevšimli, že sa nám stratili značky vyznačujúce trať – zle sme odbočili. Stratili sme možno necelých 10 minút, kým sme sa vrátili späť na trať, no skôr to bola rana na psychiku. Začínal som mať toho dosť, už som cítil, že to celé trvá veľmi dlho, ramená a dlane začali znova veľmi bolieť, ale tempo som mal aj cez bolesť parádne, rýchlejšie, ako na prvých kilometroch. Vedel som, že ma čaká ešte jeden kritický bod – Bucket Carry. K nemu som sa dostal už za úplnej tmy. Nemal som potuchy, či mi trval dlhšie alebo kratšie ako skoro ráno, ale keď som ho dokončil, mohol som sa sústrediť na poslednú sériu rúčkovacích prekážok. Naivne som dúfal, že predlaktia budú odpočinuté po celom namáhavom dni, ale tušil som, že asi realita bude niekde inde. Ako prvý prišiel na rad Monkey Bar, čo mi vyhovovalo, pretože je to pre mňa najľahšia z rúčkovacích prekážok a povedal som si, že ak ju nezvládnem, nemá zmysel pre mňa skúšať ostatné prekážky. Akonáhle som sa zavesil na Monkey Bar, pocítil som starú známu bolesť v predlaktiach, len o čosi väčšiu a nedokázal som spraviť ani jedno prechytenie. Nevadí, burpees sú za odmenu, vďaka nim môžem pokračovať ďalej. Ape Hanger a Tyrolean Traverze som len pohladil, poďakoval som im, že tam sú a utekal som do burpees zóny, aby som nestrácal čas a energiu zbytočnými pokusmi. Do komfortnej zóny som znova prišiel v čase 20:27, t.j. mal som ešte zhruba hodinu a pol do polnoci na posledné 2 km. Nezastavoval som sa, musel som sa koncentrovať na poslednú pasáž. Pravdupovediac, nechcel som sa sústreďovať ani na svojich blízkych, ktorí ma už netrpezlivo čakali, bál som sa, že by ma to mohlo emočne položiť. Našťastie sa to nestalo a po preletení komfortnou zónou nasledovala znova burpees taktika na všetkých prekážkach, pri ktorých som potreboval silu rúk: Hercules Hoist, Twister, Spear Throw, Log Flip, Multirig, Z-Wall a na záver som nedokázal vyšplhať ani na lane. Čiže poriadna dávka angličákov na záver. Aby toho nebolo málo, v niektorej z týchto burpees zón sa mi do dlane zapichlo nejaké ostré steblo trávy alebo niečo podobné a nevedel som robiť angličáky na dlaniach, musel som ich už do konca pretekov robiť na zaťatých pästiach. Absolútne skvelí boli všetci tí ľudia, ktorí ma prišli odprevadiť do cieľa a robili so mnou burpees pri posledných prekážkach. Boli tam členovia staffu, milé dobrovoľníčky (mám pocit, že to boli tie isté, ktoré ma vyprevádzali na štart) a kamaráti. Opäť skvelú prácu odvádzala Zita, ktorá nám nahlas počítala burpees a dávala nám pravidelné prestávky na odpočinutie. Robila veľmi správne, že ma nenechávala dlho odpočívať. Stále som nebol v cieli a polnoc sa blížila, no už som kdesi v sebe tušil, že to asi stihnem. Pri poslednej stene som si vravel, že už sa len nestrepať dole (na Beaste v Rumunsku som si na poslednej stene nakopol palec na nohe). Zvládam preliezť a sedem minút pred polnocou a za potlesku ľudí, ktorí so mnou zostali až do konca, prichádzam do cieľa. Vysnívanú medailu, ktorú som si nemyslel, že niekedy získam, a po ktorej som tak dlho túžil, mi na krk vešia moja Verunka, ktorej patrí obrovské „ďakujem“ za všetko, čo pre mňa spravila a stále robí, a bez ktorej by som hádam ani nedosiahol tento úspech.

Zvláštnosťou pre mňa je, že pri príchode do cieľa som nepocítil taký príval emócii, ako napr. pri písaní týchto riadkov. Vraveli mi, že to je normálne, no pripadal som si divne, skoro ako robot, ale vedzte, že tá najsilnejšia emócia, ktorá so mnou lomcuje od toho momentu, je nesmierna vďaka ku každému jednému z vás.

Menovite by som chcel ešte raz poďakovať ľuďom, ktorí boli ústrednými postavami v tomto príbehu:
Zite Szimon za to, že prikývla na moju ponuku byť mojím supportom na trati, za to, že ma pravidelne kŕmila a napájala, bola mentálnou oporou a dobrou spoločníčkou po celý čas, a za to, že by ma zabila, kebyže to chcem vzdať.

Pavlovi Tímovi za najcennejšie rady ohľadne prípravy na preteky, stravy počas pretekov, tipov, čo robiť v komfortke a za pomoc na trati.

Michalovi Kúkolovi za umožnenie tohto môjho bláznivého nápadu, za organizáciu a vybavenie všetkých formalít.

MojejŽeneFiloméne za to, že ju mám, za nekonečnú podporu a pomoc v prípravách.

Za podporu na trati alebo aj na diaľku ďakujem dobrovoľníkom (aj keď niektorí stále robia kiksy) na čele s Volunteer Mama Ladou Havelkovou, ostatným členom staffu, kamarátom a rodine.

Vďaka patrí aj sponzorom:

Human Health Institute za podporu a osobnostný rast

Black CrossGym za možnosť neustálej prípravy na ďalšie preteky a držania sa vo forme

Edgar Power Drink za dodanie energie pred a počas pretekov, vďaka tomuto drinku mi nie je zle ani ťažko.

Icebug RunningCZ za topánky, ktoré ma podržali v kopcoch, nešmykol som sa ani vtedy, keď som už čakal, že skončím s tvárou na zemi.

P.S.: Tí všímaví mohli počas celého víkendu zbadať, že sa okolo mňa motal štáb s kamerami a boli so mnou aj počas pretekov, minimálne na 90% trate. Tí bystrejší vedia dokonca aj to, že je to preto, že sa o mne chystá projekt – celovečerný dokument. Marosh The Ultra Spartan bude pojednávať práve o mojej Ultra púti. Viacerí ste sa ma pýtali, že kedy bude hotový tento film, a že sa ho už neviete dočkať. Áno, ja som naň tiež zvedavý, ale presný dátum premiéry nie je známy, určite ešte treba trpezlivo počkať pár mesiacov. Ale ako sa vraví, na dobré sa oplatí počkať a vraj to bude pecka!

P.S.2: Na záver ešte pridám jeden fun fact. Myslím, že mohlo byť niečo po pol druhej v noci, keď sme prišli po pretekoch na izbu, kde sme boli ubytovaní a Veronika mi podala môj telefón, ktorý mi dovtedy strážila. Mal som 89 nových správ a upozornení. Preto sa, prosím, nehnevajte ak som náhodou niekomu neodpovedal alebo neodpísal. Snažím sa čítať všetky správy, komenty, gratulácie a pod., za všetky vám zo srdca ďakujem.

A nie, nemal som veľkú svalovku, som len veľmi unavený a aj po týždni od pretekov sa mi chce skoro nonstop spať. Buďte na seba dobrí a vidíme sa na ďalších pretekoch. Aroo! J